Prieskum obezity už pred viac než štyrmi dekádami ukázal, že priberanie nie je len záležitosťou toho, že jeme priveľa. Dvaja rovnakí jedinci môžu zjesť rovnaký počet kalórií a viesť rovnako aktívny život. Jeden ostane štíhly a druhý obézny, pričom ten obézny môže jesť ešte menej a cvičiť viac.
Podstatný rozdiel medzi nimi bude ich kapacita metabolizovať kalorický príjem. Za každou metabolickou poruchou môžu byť tak fyziologické, ako aj psychologické príčiny, napísala jungovská analytička Marion Woodman vo svojej knihe Sova bola pekárova dcéra. Kniha je štúdiou, v ktorej Woodman v psychológii, symbolike a mytológii hľadá súvislosti medzi potlačeným ženstvom a poruchami prijímania potravy v analýze dvadsiatich žien.
Maskulínna matka
Rodiny obéznych žien, s ktorými Woodman spolupracovala, boli orientované na uspokojovanie svojich meniacich sa emočných potrieb jedlom. Zistila, že matka si bola v ich prípade zvyčajne nevedomá vlastnej ženskosti, v odpojení od svojho tela a sexuality. Zohrávala pre rodinu dominantnú rolu, v ktorej projektovala do dcéry svoj vlastný neprežitý život a sny a neprijímala jej individualitu. Otca videla v jeho vzťahu k svetu ako nekompetentného slabocha. Dcérina skúsenosť s maskulinitou sa teda vyvíjala prostredníctvom matkinho anima (animus = mužský prvok v ženskej psychike) namiesto mužského vzoru otca, čo vyústilo u dcéry v hlboko zakorenený strach z ozajstnej maskulinity.
Z môjho pozorovania sa to v živote môže premietať tak, že si dcéra hľadá partnerov, ktorí sú viac ženskí, pretože sa pri nich cíti bezpečne.
Spontánnosť v domácnosti s maskulínnou matkou sa podriaďuje disciplíne, a tak sa dcéra tiež odpája od svojho tela a stráca kontakt so svojimi emočnými potrebami. Matkino nevedomé odmietnutie svojej a dcérinej ženskosti sa ukladá do dcérinej pamäte tela (v limbickom mozgu) a v dospelosti vytvára pocity neadekvátnosti a viny.
„Dominantná matka vyvíja na dcéru tlak, aby dosahovala vo všetkom, čomu sa venuje, nadmerné výsledky,“ hovorí terapeutka Petra Lüley. „Jej požiadavky sú však príliš vysoké až nedosiahnuteľné. Keďže dcéra potrebuje matkinu priazeň a lásku, aby prežila najmä ako dieťa, robí všetko pre to, aby matke vyhovela. No môže urobiť čokoľvek, nikdy pre matku nebude dosť dobrá.
Vedie to k permanentnej nespokojnosti a frustrácii dcéry. Dr. Simon Sherry, profesor psychológie a neurovedy, vo svojom výskume zistil, že tento perfekcionizmus a ťažkosti vo vzťahu medzi matkou a dcérou môžu viesť k nezdravému stravovaciemu správaniu dcér. Inými slovami: dcéra, ktorá vníma potrebu byť dokonalá, na ktorú je vyvíjaný tlak, aby dosahovala príliš vysoké štandardy, často nakoniec používa jedlo ako obranný mechanizmus. Potrebu byť prijatá, ocenená a milovaná kompenzuje jedlom. Odmietnutie zo strany matky je extrémne bolestivé, práve jedlo jej pomáha krátkodobo sa vyrovnávať s touto bolesťou.“
„Dcéra sa dostáva k materskej role predčasne, preto si často vyvinie k zrelému materstvu odpor a radšej ostáva bezstarostným dievčaťom,“ hovorí Woodman. Keďže otec je ten, ktorý poskytne dcére nehu, po ktorej dcéra túži a veľmi ju potrebuje, dochádza k zmäteniu genderových rolí. Medzi otcom a dcérou sa utvorí silná väzba. Otcove sklamanie vo svojej žene sa často odrazí v projekcii jeho animy na dcéru. Otec si však popritom uvedomuje, že dcéru nemiluje preto, aká sama o sebe je v jej podstate, čo dcéra podvedome vníma a znižuje to jej sebavedomie. Neskôr sa to u nej pretaví strachom požiadať muža o niečo, čo vychádza z jej ženskosti, čím sa jej strachy z odmietnutia mužov v realite potvrdzujú.
Anorexia: zdanlivý úspech kontroly
U anorektického dievčaťa vládne v domácnosti väčšinou rigidná kontrola. Veľa a intenzívne sa v nej zdieľajú pocity a názory, no dievča nie je rodinou uznané pre svoju individualitu. Potlačuje emócie a snaží sa vyhovieť rodičom v naplnení ich ambícií. Na rozdiel od obéznych si anorektické dievčatá diétou získavajú uznanie okolia za štíhlosť. Nejedením kontrolujú jednu z mála vecí, ktoré môžu: svoju váhu. Majú väčšinou infantilný postoj k sexualite a vyvinie sa u nich neschopnosť detekovať hlad a potreby vlastného tela. Keďže nedokážu vyjadriť svoje myšlienky a potreby, prežívajú pocit osamotenia. Často jediné, čo ich dokáže zachrániť, je písanie denníka alebo kreatívna činnosť, napríklad tanec či kreslenie.
„Keď si to rozložíme na drobné, prídeme k poznaniu, že tieto ženy/dievčatá majú pocit, že nezvládajú vlastný život naplnený úzkosťou a inými zahlcujúcimi emóciami,“ hovorí terapeutka Petra Lüley. „Inak povedané – vnímajú, že svoj život nemajú pod kontrolou. Aby sa s týmto vyrovnali, uchýlia sa pri anorexii k striktnému obmedzovaniu jedla alebo k zvracaniu pri bulímii, aby získali dojem kontroly. To však nie je všetko. Pod kontrolou sa ukrýva ešte niečo ďalšie. Keď sa pri terapii spýtam, čo im dáva táto percepcia kontroly, aké emócie pri nej pociťujú, dostanem odpoveď – pokoj, utíšenie, akoby pohladenie.
Presne to, čo potrebovali dostať od matky ako deti, ale nikdy to nedostali. Čiže skutočný problém spočíva vo vzťahu matky a dcéry. Tým, že pokračujú v kontrole jedla a svojej váhy, ignorujú tento kľúčový problém, ktorý im spôsobuje ťažkosti v živote. A jediné riešenie tohto problému vedie k riešeniu ich úzkosti a ďalších nezvládnuteľných emócii. Emočné jedenie či poruchy príjmu potravy môžeme zaradiť medzi závislosti. Z krátkodobého hľadiska nám prinesú úľavu, ale nie sú prospešné pre zdravie, a z dlhodobého hľadiska spôsobujú ešte viac bolesti a utrpenia. Pomoc tu vie podať aj terapeut zaoberajúci sa závislosťami a traumou.“
Prvá menštruácia a prijatie dievčaťa ako ženy
„Matka, nevedomá si svojej ženskosti, nemá kapacitu predať dcére inštinktívnu lásku k vlastnému telu, čo spôsobí, že sa v nej rozpoltí ženské ego a jej ženská duša. Hrozný pocit uväznenia vo vlastnom tele a túžba rozbiť toto väzenie je práve ženská energia, ktorá sa chce vyslobodiť,“ píše Woodman.
„V detstve bola táto energia smerovaná k učeniu, no tlak na to, aby bolo dieťa výnimočné, uňho vytvorilo kompulzívnu túžbu po jasnosti, knihách a presnosti. Citlivé dievčatko, ktoré si chcelo poplakať a prahlo po objatí, bolo ponechané vo väzení svojho tela. Fantazijný svet, naviazaný na svet otca, prerástol do neuhasiteľného smädu po dokonalosti a pravde, ktorý samozrejme vyústil v odmietnutie všetkého, čo je ženské: nejasné, inštinktívne, dvojzmyselné alebo vo svojej prirodzenosti podvedomé. Aj keď si boli dcéra s matkou blízke, obe boli obeťami negatívneho materského komplexu; ohrozené ,pekelným chaosom maternice‘,“ vysvetľuje Marion Woodman v jungovskom jazyku.
Prvá menštruácia dievčaťa si žiada prijatie. Dievča potrebuje s jej príchodom privítanie seba ako bohyne. Keď matka nedokáže inštinktívne dať dcére úctu za túto mystériu života pre svoje telo ako nástroj, prostredníctvom ktorého sa inkarnuje život, dcéra reaguje na svoju menštruáciu s hrôzou. Táto hrôza je priamo úmerná jej otcovskému komplexu. Dievča teda pred hrôzou uniká. Snaží sa ďalej o dokonalosť – smeruje k svetlu, vzduchu, myšlienkam, logike, výkonu a kontrole – k mužskému elementu. Avšak žena v nej proti tomuto smeru násilne rebeluje a vracia ju na zem, do tela – teda do jedla. Preto sa uzemňuje jedlom. Nemysliteľné sexuálne fantázie sú tiež kompenzované jedlom. U pobožných dievčat celý komplex ešte zosilňuje túžba zjednotiť sa s Bohom a po úniku zo sveta, v ktorom si nedokáže poradiť. Vnútorné spojenie medzi náboženstvom a jedlom je očividné. Po čom tieto ženy túžia, je „chlieb náš každodenný“, tento symbol si však berú doslovne.
V materskej (dis)harmónii
„Zmätenosť ohľadne inštinktov siaha do útleho detstva. Bábätko má rôzne potreby a vyjadruje ich rôznym druhom plaču. Ak ich matka nedokáže interpretovať, nemá sama vnútorné zdroje, aby dokázala na ne odpovedať rôznymi spôsobmi, alebo v sebe nemá dostatok lásky ich naplniť, odpovedá na každý plač kŕmením. Keď je dieťa napchaté, čuduje sa, prečo jedlo vyvrátilo – ako môže byť také nevďačné?
Preto matka, ktorá nie je v súlade s vlastným telom, nedokáže ani dieťaťu predať zmysel pre harmóniu so sebou a celým vesmírom – t. j. okolitým prostredím. Tento je však pre jeho zmysel pre pocit celistvosti v živote kľúčový,“ píše Woodman. Odvíja sa v neho naša interakcia s ostatnými ľuďmi. Keďže dieťa zažíva animus (mužský princíp) matky ako nepriateľský, vyvinie sa u neho paradox, v ktorom neskôr chápe akýkoľvek princíp príkazov ako útok na psychiku. Psychika reaguje strachom a tento strach je strach z chaosu.
V spoločnosti, kde toľko matiek stratilo kontakt s rytmom svojej vlastnej prirodzenosti a živelnosti, nie je prekvapivé, že si toľko žien v sebe nesie strach zo života. Pre takúto dospelú ženu je byť receptívna synonymom vzdania sa kontroly, potom nasleduje strmý pád do bezodnej priepasti. Nečaká ju tam otvorená náruč, do ktorej môže bezpečne pristáť. Preto sa neodváži životu a svojim inštinktom oddať – následky by mohli byť fatálne. Aj keby sa dvere na jej klietke otvorili, nemala by odvahu z nej vystúpiť. Ak by začala reagovať na svoje inštinkty a odvážila sa hovoriť pravdu o tom, čo naozaj cíti, stala by sa príliš zraniteľnou. Je pre ňu jednoduchšie trpieť v tom, čo pozná, a byť ticho – vykonávať naďalej naučené úlohy dcéry, manželky či matky tak, ako ich vždy polovičato chápala. Má hrôzu z pustenia kontroly, ktorú vlastne v skutočnosti nikdy nemala. Sústrediť sa na svoju obsesiu s poruchou potravy a predstavovať si, že keď tohto démona porazí, všetko bude skvelé, je však jednoduchšie, než čeliť realite a prekonať priepasť vedúcu k jej neprítomnej ženskosti.
Jedlo, sexualita a Boh
„Ženské inštinkty vyžadujú kreatívnu aktivitu. Keďže žena upínajúca sa na logos, slobodne netvorí, sústredí svoje libido na jedlo,“ píše Woodman. Niekedy pečie koláče a rozpoltenosť v nej ďalej naberá dynamiku. Postupne sa jej sexuálny hlad a hlad po živote a spojení so spiritualitou vyhrotí v nutkavú túžbu po zakázanom. Vrhá sa opakovane na jedlo a konflikt, ktorý prežíva vo svojich mentálnych limitoch v jedení aspoň na chvíľu mizne, a ona sa napĺňa sladkosťou, ktorá pre ňu predstavuje lásku a život. Na moment sa cíti ako kráľovná a inkorporuje do seba množstvo jedla, s ktorým sa identifikuje. Potom sa však zase zobúdza s egom, ktoré ilúziu rozpozná a opakovane prežíva pocity hnusu, viny a poníženia.
Jediná cesta von je podľa Woodman naučiť sa uctiť si svoje pocity a vytvoriť si tak pevné jadro, ktoré unesie konflikt opozičných síl, ktorý sa v nej sústavne odohráva. Naladiť sa na svoj rytmus cez svoje sny a aktívnu imagináciu cez telo.
Držanie diéty silou vôle je maskulínna cesta. Jedenie s naladením na vlastné telo a láskavá starostlivosť je tá ženská. Je to jediná nádej – zažiť svoje telo ako nástroj, cez ktoré sa ženské ja – pochované pod nánosmi programov ega – môže znova narodiť.
Ak bude žena svoju vieru a lásku vnímať ako synonymá a projektovať Boha do svojho partnera, tento most nepochybne spadne, pretože nijaký most takúto váhu neudrží. Muž nenahradí žene láskavú matku; musí nájsť svojho Boha v sebe.
Žena žene tvárou v tvár
Jednu vec máme ako ženy spoločné: stratu ženského ega. „Ženy sú spoločnosťou odsúdené, aby fungovali ako zrkadlá, odrážajúce mužov v ich dvojnásobnej veľkosti,“ napísala kedysi Virginia Woolf. Podľa Marion Woodman sa situácia do určitej miery zmenila, no stále ostáva faktom, že väčšina žien stále nevie, ako byť ženskou – okrem vzťahu k mužovi.
Vyvstáva teda otázka: čo vidí žena bez svojej ženskosti v tvári inej ženy? Čo vidí takáto dcéra v tvári svojej matky? Nepochybne odmietnutie. Azda v kombinácii s cynizmom. Veľmi často je táto priepasť posilnená aj podvedomým ponižovaním zo strany otca všetkého, čo je vo svojej esencii ženské. Takto sa dievča učí nevedome prežívať vinu za všetko, čím vo svojej podstate je. Táto negácia seba samej vedie k tomu, aby sa uplatnila a našla naplnenie v mužskom svete. Zároveň sa môže stať otrokom všetkých mužov vo svojom živote. Nepozná rýdzu radosť z toho, čo to znamená „SOM ŽENA“ a nedokáže ju ani nájsť u iných žien.
Žena, ktorá sa na úkor svojej identifikácie s otcom odsekla od svojich inštinktov, sa tým odsekla od života. Kým si neuvedomí, že sa môže ponoriť do temnoty a chaosu svojich pocitov a konfrontovať svoju tienistú stránku, nemôže dôverovať životu. Pokiaľ nedokáže dôverovať tomu, že môže byť tým, čím je: zraniteľná a pravdivá, ostáva uväznenou obeťou. „Vykúpenie ženy je v láske, ktorá presahuje jej osobné túžby,“ píše Marion.
Tanec namiesto slov
Slová nestačia, aby sme dokázali vyjadriť intenzívnu vášeň. Slová môžu byť pre ženu nebezpečné v tom, že ju vytesňujú v jej osobnom vyjadrení do ríše maskulínnych formulácií myšlienok. Čím viac rozpráva, tým viac jej vnútorný hlas odpovedá: „Nie, to predsa vôbec takto nie je.“
Hudba a tanec ju však prenesú do neosobných dimenzií. Do sveta, ktorý prehovára priamo k jej srdcu namiesto k mysli. V tomto svete môže zažiť celistvosť a harmóniu a zase prežívať svoju živočíšnosť bez toho, aby sa s ňou identifikovala. Hudba a kreatívny tanec ako médium sú podľa Woodman jedným z najistejších spôsobov, ako vniesť vedomie do zabudnutých svalov v tele. Dialóg s vlastným telom je jedna z foriem aktívnej imaginácie. Tancovať pre tanec samotný, keď sa tanečnica stratí a ostane len tanec, dokáže telo ženy premeniť na božský nástroj, cez ktorý môže zase prúdiť energia a láska, ktorou žena je.
Nech je to tanec, písanie či iné vyjadrenie svojho ja – kreativita je naším mostom do iného sveta.
Osobnostné problémy obéznych žien
• Tendencia napĺňať očakávania a žiť závisle od reakcií iných ľudí. Kompenzujú ju tým, že sa môžu stať vo vzťahoch silne majetnícke.
• Presvedčenie o vlastnej nedostatočnosti vytvára hypersenzitivitu k odmietnutiu. Nevedomé telo to môže odzrkadliť svojou veľkosťou.
• Ako dospelé sú stále závislé na otcovi či matke, no zároveň proti nim rebelujú.
• Majú strach zo sociálneho kontaktu s rovesníkmi – pocity opustenosti a osamotenia.
• Pasivita je strašidelná. Nepochopenie pozitívnej ženskej energie. Odovzdať sa v ich slovníku znamená zbabelosť, stratu kontroly, ničivú silu.
• Oddanosť disciplíne, čo má často za následok, že proti nej obsesívne rebelujú (napr. nočné návaly na chladničku).
Zdroj: Sova bola pekárova dcéra, Marion Woodman
Text: MA Katarína Karmažinová, Bakk
