Vzťah medzi láskou a súcitom.

Súcit je najvyššia forma lásky. Najvyššia. Byť s niekým v súcite, kto je na druhom názorovom brehu, je omnoho viac ako byť v láske s niekým, koho miluješ. Je totiž ľahké milovať niekoho, keď je medzi vami most, keď máš so svojím milým človekom spojenie cez most. Milujeme. Je nám príjemne. V láske sa nesústreďujeme na slabosti, nedostatky. Vidíme žiarenie, svetlo, pohodu.
Pri súcite vidíme aj slabosť, aj malosť, aj odpor a napriek tomu sme s človekom. Neuzavrieme sa, nemáme strach, zostávame s ním. To je vyšší level milovať niekoho, aj keď je protivný, aj keď nás odmieta, keď nami pohŕda. 

Ľahké je milovať niekoho, kto ti je otvorený aj prepojený s tebou. To je len vstupenka k láske. Je medzi vami most spojenia. Skutočná láska je súcit, lebo vtedy nemáš ako zraniť. Láska je vtedy mocná. Nezničiteľná, preto je to Boh. Ako by ťa mohol zraniť niekto, s kým súcitíš? Nemá žiadnu zbraň, ktorou by ťa mohol zraniť. 

Nie je možné súcitiť s niekým iným a nesúcitiť so sebou. Súcit je totiž stav, keď si plná svetla. Vtedy vidíš okolo seba buď šťastné bytosti, alebo trpiace bytosti. Iné neexistujú. S trpiacimi súcitíš, súcitíš s ich bolesťou. To znamená, že tvoje vnútro je plné. Plné, plné. Ako môžeš nesúcitiť so sebou, keď si plná súcitu? Ty si plná súcitu.

Vzťah medzi súcitom a ľútosťou

Veľmi často si mýlime súcit s ľútosťou. Pozrime sa najprv, kde je hranica súcitu. Nikde. Súcit nemá hranice. Súcit je nekonečná láska. Súcit je najvyššia forma lásky. Ak súcitíš, nemá ťa čo trápiť, lebo v srdci je nekonečná láska a láska nie je bolesť. Ak ťa niečo trápi, to už nie je súcit, to je sebaklam. Ideš do ľútosti. Ľutuješ ľudí, ľutuješ určité situácie a v pozadí máš strach. To je trápenie. 

Trápenie je pocit, že si ubližuješ, že trpíš, a trpíš vtedy, keď máš uzavretý energetický systém. To znamená, že v koreni týchto pocitov musí byť strach. Keď je v koreni strach, súcit je nemožný. Máš bludné presvedčenie, že súcitíš, ale ty máš strach súcitiť. To je pasca, do ktorej si sa dostala.
Súcit nie je niečo, čo rozvinieš v sebe len na sekundu v tej chvíli, keď niekde zameriaš pozornosť. Pozornosť môžeš mať v sebe permanentne dvadsaťštyri hodín. Je to nastavenie, že srdce sa otvára, tvoj vnútorný priestor žiari a nemáš žiaden strach. Vyžaruješ, dávaš. Si slnko. Slnko nevraví – posvietim hodinku a potom už nedám nikomu pozornosť, nech pomrznú, čo tam po nich. Slnko to nerobí. Slnko neustále vyžaruje. Sme slnká. 

Ak vieš, že máš v sebe bludy a nerobíš nič pre to, aby si ich rozpustila, zatváraš sa. Kedy si v blude? Poznáš podľa toho, že strácaš energiu, silu. Zatváraš sa, ubúda ti sila, cítiš sa unavená. V reči to počuť, v energii to cítiš. 

Vzťah medzi slovom a sebaláskou

Počuj, už nikdy nehovor, že si sa zle vyjadrila. To je hrubá neúcta voči sebe. Nikdy sa nemôžeš vyjadriť zle. Ako si sa vyjadrila práve teraz a tými slovami, ktoré si povedala, je fajn. Prečo? Preto, že práve cez svoje slová môžeš rozpoznať, ako si na tom naozaj, čo máš v sebe. To je vzácna chvíľa sebapoznania. Keď ju však označíš, že to, čo vravíš, je zlé, tvoje podvedomie už nebude púšťať informácie o tom, ako to máš v sebe, a tak nebudeš môcť spoznať seba samú. Daj si na to veľký pozor. Označiť niečo, že si urobila zle, to je hrubá neúcta voči sebe.

Práve vďaka tomu, ako si niečo povedala, môžeme teraz spoločne rozpoznávať vzorce nevedomosti. Ako to máš hlboko v sebe v nevedomí? Bez slov to nezistíš. Rozumieš? Vyjadrila si sa veľmi dobre a na základe toho teraz rozviň, rozmotaj hovorené a nájdeš bludné presvedčenia. Prijmeš, pochopíš, opravíš sa. Dostaneš do bludných presvedčení svetlo, že niečo chceš a môžeš otvoriť. Ak vypovedanú vetu označíš ako zle vypovedanú, práve si sa zavrela, nesvietiš a nemôžeš vidieť do seba, ako to máš naozaj. Zabudni teda na vetu – zle som sa vyjadrila. 

Vzťah medzi tebou a ignoráciou

Sledovať či nesledovať niečo, čo ma rozruší, vytočí, nahnevá? Napríklad vyhýbať sa televíznym novinám, nepriaznivým správam? Ak sa im vyhneš, je to čistá ignorácia. Ignoruješ ty teraz, neskôr budeš ty ignorovaná. Máme však kľúč na takéto situácie, je ním súcit. Nemusíš totiž sledovať to, čo ťa rozruší. Pozornosť venuj tomu, čo robíš. Oči nech sledujú to, čo máš práve v rukách. Tomu dávaj pozornosť, ale vo vnútornom nastavení zostaň v súcite. To je situácia, ktorá má vyšší zmysel.
Jedno z tvojich bludných presvedčení je – to sa nedá sledovať, lebo sa to nedá ani pochopiť. Konštatuješ neschopnosť porozumieť. To je pre teba veľmi dôležitá informácia. Všetkému sa dá porozumieť, len sa musíš zväčšiť, musíš ísť viac do nadhľadu. Tou vetou si povedala, že nemáš dostatočný nadhľad. Ak povieš vetu – veď to sa nedá pochopiť, tak si zároveň hovoríš – nemám dostatočný nadhľad. Si v niečom veľmi ponorená. Potrebuješ sa zvýšiť. Pozrieť sa na situácia viac zhora, aby si pochopila, aby si všetko videla vo väčších súvislostiach. Potom môžeš porozumieť. Potom môžeš porozumieť, prečo niekto hrá hru obeť – tyran.

Kto je vlastne v tejto chvíli obeťou, kto tyranom? Ako sa to o chvíľu otočí? Na konci dňa tyran bude obeťou, obeť tyranom seba samého. To je hra. Ak si to potrebujú vzájomne zrkadliť, tak si to zrkadlia. Zrkadlo zrkadlí len dovtedy, kým sa v zrkadle vidíme. Všetko sa dá pochopiť. Žiadne nedá sa! Z porozumenia príde pokoj. 

Keď niečomu nerozumieš a konštatuješ bezmocnosť, zablokovaný je solárny plexus, tretia čakra. Konštatuješ bezmocnosť, utekáš od výzvy či problému, a preto príde ignorácia. Ideš preč. Amygdala zavelí na útek. Situáciu riadi strach. Cítiš, že to celé nie je dobré, a ešte povieš – nechcem negatívne emócie.

Nastav sa opačne. Negatívne emócie ti ukazujú, v akom si priestore. Zvonia ako zvon, takže priestor, v ktorom si a hovoríš – nechcem negatívne emócie, si treba uvedomiť. Uvedomiť si priestor, v ktorom si vnútorne. V sebe. Uvedomiť si, že si v úzkosti a zatváraš sa, máš strach.
Keď si uvedomíš strach a pozrieš sa mu do očí, rozpustí sa. V tej chvíli sa energia otočí. Začneš sa otvárať a precítiš. Ideš do súcitu. Máš schopnosť dostať sa do súcitu. Keď precítiš, v tej chvíli sa rozjasní. Máš v sebe jasno. Potom už nepotrebuješ počuť detaily správ, lebo tvoju pozornosť pritiahne to, čo môžeš urobiť v danej chvíli. Si nápomocná. Pomáhaš a vtedy to dáva zmysel. Akonáhle nájdeš svoje miesto v celom príbehu, v celom nezmyselnom chaose, v zdanlivo nezmyselnom boji, nájdeš svoje miesto, ktoré ťa kultivuje, a už rastieš.
To je alchýmia, to je mágia, dá sa však krásne aplikovať. Čím viac budeš v nadhľade, tým viac budeš všetkému rozumieť. V tej chvíli už nepotrebuješ poznať mechanizmus fungovania, lebo už robíš, čo treba, už to žiješ. 

Vzťah k sebe samému, samej

Takto rozpoznávaj bludné presvedčenia a podvedomie ti začne ukazovať – toto áno, toto nie. Spáruješ pocity a bludy budeš sama v sebe rozpoznávať. Naučíš sa to. Samozrejme, vyžaduje to tvoje chcenie rozpoznať bludy. Konštatovanie bezmocnosti je prekážkou. Keď nevieš, keď nerozumieš, chceš utiecť. Príčinou odporu je, že nerozumieš situácii. Nerozumieš preto, lebo nechceš porozumieť, čiže je to ignorácia ignorácie, je to arogancia. 

Konštatuješ – tomu sa nedá porozumieť, to sa nedá pochopiť. Ignorácia! Všetko sa dá pochopiť. Koreňový vzorec, že niektoré veci sa nedajú pochopiť, máme veľmi hlboko v sebe ako presvedčenie. To sú hranice súcitu. Sú tam, kde končí láska a začína nenávisť. Tam je hranica. Samozrejme, myslím hranicu v nás, vo mne, v tebe, lebo iná hranica nemôže byť. 

Vnútorný priestor nemá hranice. Ak ich má, tak len tam, kde si ich sama nastavíš. To je hranica svetla a tmy, vedomia a nevedomia. Cítiš, že tá hranica v tebe nie je pevná. Je akoby plávajúca. Raz je tam, inokedy inam. Posúva sa. Kto je ten, ktorý posúva hranicu? Kto asi? Nie je mimo nás žiaden posúvateľ, mimo nás ho nenájdeš. Hľadaj v sebe. Rastieme spolu.