ANDREAS HUCKELE
párový poradca a systemický sexuálny terapeut, trauma terapeut, rodinný terapeut a supervízor s vyše 20ročnou praxou. Mediátor, aktivista za ľudské práva a tiež ocenený spisovateľ a filmový producent.
z rozhovoru pre slovensko-českú TRAUMA KONFERENCIU 2024 s body-terapeutkou a facilitátorkou systemických konštelácií Evou Fridman
 www.laskia.sk

Zaujímalo by ma, ako vyzerajú v dospelosti vzťahy ľudí, ktorí si nesú nejakú traumu z detstva – zažili nedostatok lásky, opustenie, alebo násilie a prekračovanie hraníc. Keď dospejú a budú mať vlastnú rodinu či deti, a v pozadí je táto trauma stále nevyriešená, odohráva sa tam nejaká zvláštna rodinná dynamika, predáva sa v týchto systémoch trauma ďalej?
Najčastejším výsledkom detstva, ktoré je plné násilia alebo traumy je, že keď sú ľudia dospelí a založia vlastnú rodinu, začnú mať dysfunkčnú rodinu, kde sa väčšinou ocitnú v roli obete. Majú pocit, že všetko je na nich príliš. Že im všetci ubližujú, nikto ich nevidí. Nikto nestojí o ich lásku a podobne. Alebo sa stanú naozaj tvrdými, stanú sa ľuďmi, ktorí sa podobajú na páchateľa (toho, kto im ako malým ubližoval). Sú násilní proti všetkým a každý musí plniť ich predstavy a fungovať ich spôsobom. To je najčastejšie.
A niektorí z nich sú proste mimo. Budú s blahosklonným úsmevom hovoriť – Ach áno, mal/mala som ťažké detstvo, ale teraz som v poriadku. Všetko je v poriadku. Naozaj som ok. Moje srdce je plné lásky. A vy sa divíte, či táto osoba berie drogy… Dnes existuje mnoho spôsobov, ako sa odpojiť, ktoré sú kultúrne akceptované. Napríklad všetci tí veľmi milí ľudia… Keď na nich narazíte a ste zdraví, tak vás vytáčajú. Ale keď sa stretnú dvaja rovnakí, môžu sa dobre porozprávať bez toho, aby sa dotkli tieňov. Takže spolu sú takmer osvietení…
Náš nervový systém sa naučil stále sledovať TÝCH DRUHÝCH
A ako z toho vystúpiť… Pointa je, že u takýchto ľudí je pozornosť vždy tam vonku. Pozornosť je vždy na ostatných členoch rodiny. Vždy je na partnerovi, na rodičoch, na deťoch. Vždy je tam vonku. Stále riešia ostatných. Kontrolujú, čo sa vonku deje, aby prežili. Presne ako to robili, keď boli deťmi. Musia kontrolovať všetkých ostatných, aby sa správali spôsobom, ktorý im zvýši šancu prežiť. A takto funguje mnoho rodín.
Ide teda o to, že to musíme otočiť. Musíme byť dosť odvážni, aby sme sa pozreli na seba. Aha – čo to je, čo JA potrebujem v mojom vzťahu? Čo potrebujem vo svojej rodine? Čo potrebujem voči svojim deťom, rodičom, súrodencom, komukoľvek?
A toto je veľmi, veľmi, veľmi ťažký krok. Väčšina ľudí, s ktorými pracujem, trénuje tento krok roky – obrátiť pozornosť z tých ostatných na seba a vidieť, čo naozaj potrebujem, čo to je? Ako vlastne chcem žiť? Je to veľmi základné, ale veľmi ťažké. Pretože sme roky trénovali svoj nervový systém, aby kontroloval ostatných, aby sme prežili.
Toto už nikdy nechcem zažiť
Takže keď sa staneme dospelými a pokúšame sa navigovať vo svojich vzťahoch, intimite a sexualite, ide o to najprv uznať, že to, čo sa stalo v minulosti, nás hlboko ovplyvnilo. Keď teda chceme žiť svoj život podľa seba, aké kroky by sme mohli podniknúť, či už v práci s terapeutom alebo sami, aby sme mali lepší vzťah k sebe, a zároveň väčšiu šancu na pekný partnerský vzťah?
To je veľmi dobrá otázka. Keď máme zažité vzťahy, kde nám buď prekračovali hranice, alebo sme nedostali lásku a výživu, akú sme potrebovali, tak vzťah poznáme hlavne ako niečo, čo pre nás nebolo veľmi dobré, však? Toto už nechceme zažiť. Nikdy viac.
Takže si budeme veľmi dobre uvedomovať – nie, toto opäť nechcem. A sme hyper nasadení na všetko, čo nám našu starú skúsenosť pripomína. Výsledkom toho je, že veľa ľudí bude upriamovať pozornosť na to, čomu sa potrebujú vyhýbať a čo musia neustále (na tom druhom) strážiť, namiesto toho, čo je dobré a pekné a dalo by sa na tom budovať.
A to dáva na jednej strane veľký zmysel, je to ich snaha nejako to pre seba vyriešiť, ale na druhej strane sa potom z toho stáva klietka, kvôli ktorej nemôžu zažívať to, čo zažívajú ostatní a čo vidia okolo seba. Ich zdravá časť, pokiaľ vo vnútri nejaká ostala, túži po blízkosti, ale ich zranená časť túži po bezpečí. A láska, intimita či sexualita sú istým spôsobom veľmi nebezpečné. A oni väčšinou nevedia, ako tieto dve potreby – blízkosť a bezpečie – skĺbiť.
Trauma nás odpája od pocitov a emócií

Ty si ako tínedžer zažíval sexuálne násilie a zrejme to vyplynulo prirodzene, že tvojou odbornou špecializáciou sa stala najmä sexuálna trauma. Zároveň ale pracuješ ako partnerský a sexuálny poradca a myslím že máš mnoho skúseností s tým, že ľudia majú vo vzťahoch často problémy s intimitou a sexualitou, aj keď žiadne násilie nezažili.

Áno, je to tak. Traumou nemusí byť len zážitok násilia, ale aj neistota, časté napätie či dusno v domácnosti, emočná či celková neprítomnosť rodiča, nedostatok pozornosti a podobne. To vytvára vnútorné obrany, kvôli ktorým môže byť v dospelosti ťažké niekomu sa otvoriť.
Ide o to, že keď ako deti zažijeme niečo bolestivé, čo nevieme ani vyriešiť, ani od toho odísť, jediným riešením je, že prestaneme cítiť. Prestávame cítiť pocity svojho tela, a tiež prestávame cítiť svoje emócie. Ale keď sme potom dospelí, cítime sa veľmi prázdni, cítime sa veľmi osamelo a necítime sa veľmi živí. A vonkajšie okolnosti to môžu ovplyvniť len na krátky čas.
Problémy s orgazmom či ejakuláciou
Mnoho žien sa nedokáže s partnerom uvoľniť, alebo dosiahnuť orgazmus, alebo muži môžu mať problém so vzrušením a ejakuláciou práve kvôli traume z detstva, ktorej si nemusia byť vôbec vedomí. O to ťažšie je to potom s partnerom či partnerkou vyriešiť.
Takže čo sa musíte naučiť, ak sa chcete cítiť živí? Musíte sa naučiť znova cítiť a musíte sa naučiť dostať do kontaktu so svojimi telesnými vnemami. Spoločným riešením akéhokoľvek druhu traumy je vrátiť sa k tomu – čo cítim vo svojom vnútri a čo chcem skutočne zažívať?
Máte pokazený partnerský radar?
Pokiaľ teda traumatizovaní ľudia necítia jasne svoje pocity a necítia svoje telesné signály, môžu byť schopní rozpoznať pre seba dobrého partnera?
Mojim pozorovaním je, a trochu to zjednodušujem, je samozrejme viac možností, ale sú dve hlavné možnosti. Keď sme zažili násilie na jednej strane a na druhej strane nedostatočnú výživu, nájdeme si partnera, ktorý je presne ako ten, kto bol voči mne násilný. Nájdem si partnera a v jednom momente sa ku mne tento partner začne správať presne tak, ako sa ku mne správali, keď som bol dieťa. A potom je výzvou dostať sa z toho.
O čo sa ľudia neustále snažia, je prinútiť túto osobu sa zmeniť. Povedia si – teraz som už dospelý, už nie som dieťa, teraz som silný. Teraz som veľký. Zmením túto osobu. Urobím z tohto bastarda dobrého, milujúceho človeka! Toto samozrejme nefunguje. A život vás bude vyzývať, aby ste to uvideli a urobili novú voľbu.
Druhá možnosť je, že si nájdete niekoho, kto je úplný opak. Takže keď rodič, ktorý vám ubližoval, bol veľmi hlučný, násilný, plný energie, veľmi priamy, nájdete si niekoho, kto je veľmi jemný, kto nemá prístup ku svojej agresii. A kto vždy robí to, čo chcete. A na dlhú dobu s ním môžete mať pocit, že teraz ste v bezpečí.
– Našiel som niekoho, kto je iný od môjho otca, mojej matky, môjho kohokoľvek. Ale v jednom momente cítite že nemáte tvorivú opozíciu. Nikto tam nie je. Je tu len ďalší záchranca. Len ďalší malý chlapec alebo malé dievča v tele dospelého človeka. A vy sa naozaj nemáte s kým porozprávať.
Takže východiskom je: Čo to vlastne je, čo chcem JA? Akého partnera chcem? Čo chcem s týmto človekom zažívať? Možno milujem ľudí, ktorí sú plní energie, ale aj môj násilný otec bol plný energie. Tak teraz musím nájsť niekoho, kto má túto energiu, ale pozitívnym spôsobom.
/baner/
Partner(ka) vás nemôže zachrániť!

Je nejaký dôležitý odkaz, ktorý by si chcel predať partnerom traumatizovaných ľudí? Pretože vo vzťahu to často býva zložité, existujú tam očakávania, že ma partner vylieči, že bude plniť moje špeciálne potreby, alebo sa stane čiastočne terapeutom. Povieš niečo o zodpovednosti oboch strán v takomto vzťahu?

Áno, veľmi dobrá otázka. V prvom rade, nie je úlohou vášho partnera liečiť vás. Úlohou vášho partnera je byť autentický, dobre vycentrovaný, dospelý, zodpovedný človek. A keď to váš partner robí, to je jej/jeho príspevok k vášmu uzdraveniu. A nie je to vždy príjemné.
S čím sa často stretávam je, že jeden z partnerov zažil (sexuálne) násilie a ten druhý nie. A po niekoľkých mesiacoch, viete, keď to prvé pobláznenie skončí, ten partner, ktorý zažil násilie začne hovoriť: – nemôžem robiť toto, nemôžem robiť tamto. Nemôžem, nemôžem, nemôžem. Musíme to urobiť takto a takto.
A potom sú dve možnosti. Jedna možnosť je povedať: “Waw, to je sakra dlhý zoznam. To je na mňa naozaj priveľa. Možno sa rozhliadnem po niekom inom.” Alebo partner súhlasí a prispôsobuje sa, ale vnútorne v ňom narastá hnev, lebo vie, že toto nepovedie k napĺňajúcej sexualite.
Rozlišovanie detských a dospelých potrieb vo vzťahu
Takže toto sa vo všeobecnosti deje ako prvé. A to, v čom sa snažím podporiť takéto páry je, že hľadáme spôsob, ako uspokojiť potreby jedného tak, aby sa ten druhý, ktorý naozaj zažil ťažké veci, pri tom mohol cítiť bezpečne. A potom uvidíme, ako to môžeme vyjednať a ako môžeme prejsť tým procesom, kde dvojica stále viac a viac pristáva v prítomnosti a už na nej neleží taký tieň minulosti jedného z nich.
V nefunkčných vzťahoch sa zároveň výrazne deje to, že po odznení zamilovanosti vylezú na povrch deti, ktorými sú títo ľudia vo vnútri. Takže v oboch dospelých máme malé deti, ktoré majú 3, 4, 5, 6 rokov a hovoria: „Och, zažil som toľko ťažkých vecí… Musíš byť taká alebo taká, aby som sa cítil v bezpečí. A niekedy to robia obaja. A toto je moment, keď vzťah umiera.
Takže keď sa chcete vyhnúť tomu, aby vzťah zomrel, treba si to uvedomiť a mať jasno v tom, kedy sme v stave dospelého, a kedy sa bavíme z detskej pozície. A je úplne v poriadku povedať svojmu partnerovi, hej, dnes mám pocit, že mám päť. Je mi smutno. Som plný hanby. Neviem, čo mám robiť. Cítim sa bezmocný, nemám dostatok energie na to, aby som urobil všetky svoje veci. Cítim v sebe veľa bolesti. Môžeš ma prosím len objať a držať ďalšiu hodinu? To je super, milujem to. Ale nebudem predstierať, že tam sú dvaja dospelí.
Dokážeme spolupracovať?
Takže v prvom rade je dôležité si uvedomiť, že váš partner nie je problém. Úlohou vášho partnera nie je liečiť vás. A na druhej strane, váš partner tiež nie je riešením vašich problémov. Váš partner je len vaše zrkadlo, osoba, ktorá vám ukazuje, kde ste zatiaľ ešte nezaintegrovali niečo zo svojej biografie. To je všetko.
A keď ste veľmi konštruktívni a veľmi dobre spolupracujete, môžete to urobiť spolu. To je fakt super. Je naozaj skvelé, keď máte dvoch ľudí s množstvom sračiek v batohu, ktorí povedia – ja chcem žiť svoju sexualitu, chcem naplno žiť tento vzťah a milujem ťa. Poďme na to spolu! Je to super, nie?
Ale ide o to, že musíš povedať: JA sa chcem zmeniť k lepšiemu. JA sa chcem zmeniť, aby pre teba bolo ľahšie žiť so mnou. Chcem sa zmeniť, aby som bol úplnejší. Aby som integroval svoje veci.
Nejde o to chcieť vyhovieť tomu druhému. A nemá to vyzerať tak, že sa chcem síce zmeniť, ale ten druhý sa musí zmeniť ako prvý! Takto to nefunguje.
Existuje “ten správny partner”?
Ty sa pri práci s pármi venuješ najmä rozvíjaniu komunikačných zručností a schopnosti efektívnej spolupráce vo vzťahu. Môže sa to naučiť každý pár? Je na dobrom vzťahu potrebné veľa pracovať, alebo ide o to nájsť toho správneho partnera a s ním to pôjde samo?
Dobre, poviem ti tajomstvo. Správny partner je ten partner, ktorý je ochotný byť úprimný, a ktorý je ochotný byť autentický, ktorý je ochotný pozrieť sa na svoje vlastné témy, na svoje vlastné veci. To je ten správny partner. A čo sa týka komunikačných schopností – potrebujete partnera, ktorý je ochotný hovoriť JA namiesto TY. Pretože keď som schopný povedať JA – JA myslím to či ono, JA cítim to či ono JA toto potrebujem, JA toto chcem, JA by som toto chcel urobiť – tak dokážem podať správu o svojom vlastnom vnútre a to je nevyhnutné. Niektorí ľudia sa to môžu naučiť, nie všetci, ale niektorí ľudia sa môžu naučiť hovoriť JA.
Predpokladám, že tá veta nepokračuje – JA si myslím že ty by si mal…
Niekedy, keď sa to ľudia učia, tak skúšajú tento trik. Ale to nie je typ JA vety. Môže to vyzerať skôr takto: cítim sa veľmi bezmocný, keď si v tomto stave. Neviem, čo mám robiť, keď si taká nahnevaná. Netuším, ako s tebou môžem niečo zdieľať, keď si taká smutná a deprimovaná. Rád by som sa s tebou porozprával, ale neviem, ako to urobiť, keď si preč celé dni a týždne.

Valentínsky workshop s Andreasom naživo v Bratislave
Vo februári 2025

– Navštíviš prvýkrát Slovensko a povedieš v Bratislave 2,5 dňový workshop pre všetkých slobodných či zadaných nad 18 rokov, ktorý by chceli získať nástroje pre vytváranie šťastnejších a zdravších vzťahov, intimity a sexuality. Prezradíš, čo ich na workshope čaká?

Áno. Zistil som, že nestačí ľudí učiť, ako si vytvárať vzťah a sexualitu, po akých túžia, lebo to funguje chvíľu, a potom im začnú skúsenosti z minulosti búšiť na dvere. Musíme sa teda dvomi tretinami pozornosti dívať do budúcnosti – na to, čo chceme, a jednu tretinu pozornosti potrebujeme venovať tomu, čo je pre nás vo vzťahu ťažké, pretože to poukazuje na niečo z našej biografie, čo ešte nebolo dostatočne zaintegrované.
Na čo sa môžete tešiť?
Takže či už ste single, alebo 30 rokov manželia, a akejkoľvek ste sexuálnej orientácie – a pýtate sa sami seba: To, čo teraz žijem, je to to, čo naozaj chcem? Je to teraz vo fáze, kedy si hovorím – ach áno, to je naozaj skvelé! Alebo si vravíte, že je to ok, pretože nechcete čeliť tieňom? Alebo si vravíte, že je to ok, pretože neviete, čo by ste ešte mohli dosiahnuť?
Budeme v rozhovore, pohybe i kontaktných cvičeniach skúmať nasledujúce otázky:
Ako zistím, čo ja potrebujem? A ako to môžem s tým druhým komunikovať? Ako môžem byť dospelý? Čo znamená, ak môžem povedať áno a ako môžem povedať nie? Čo to vo mne vyvoláva? A aký je to pocit, keď niekto povie áno alebo nie mne? Je v tom niečo pre mňa náročné?
Budeme zároveň hľadať svoj zámer: Ako chcem žiť svoju sexualitu? Ako chcem žiť vzťahy? Mám nejakú predstavu o tom, čo chcem? Alebo som si práve uvedomil – nemám poňatia? A to je skvelé. Je super, keď nič neviete. Problém začína vtedy, keď vám myseľ povie, že viete všetko, ale v skutočnosti nemáte ani páru.
A bude to veľmi praktické, ale aj veľmi bezpečné. Budeme kompletne oblečení, a budeme skúmať, ako sa veci cítia a čo s tým chceme robiť. Všetko, čo musíte priniesť, je vaše želanie urobiť niečo inak.