Dorothe Trassl 

Psychologička a učiteľka trauma jogy, spája to najlepšie z oboch svetov do svoj práce ako E-motion kouč a holistický terapeut. Dorothe žila spolu s manželom a ich troma deťmi v Južnej Afrike, kde pracovala ako terapeutka a poradkyňa pre charitatívnu organizáciu. Tu sa dennodenne stretala s beznádejnými situáciami a srdcervúcimi traumami. Práve pri tejto práci našla množstvo techník, ktoré jej pomohli zmierniť bolesť a udzraviť dušu a telo ľudí, s ktorými pracovala, kedže klasické prístupy západného sveta nestačili. Dnes sa venuje svojej súkromnej praxi, vedie workshopy a pobyty na cleom svete. Svoje odborné znalosti spojila do unikátnej a holistickej liečebnej modality nazývanej e-motion (energia v pohybe). 

www.dorothetrassl.sk

Ako by si definovala traumu?

Trauma je všetko, čoho je príliš veľa, čo sa deje príliš rýchlo, príliš dlho alebo príliš skoro. Je to niečo, čo v danom čase prevyšuje naše schopnosti a zdroje. Nemáme žiadne stratégie, ako zvládnuť to, čo sa deje. 

Zvyčajne ju sprevádzajú hlboké pocity zúfalstva a osamelosti. Ak by sme v tom čase mali podporu a boli napojení na osobu, s ktorou sa cítime v bezpečí, ktorá nás chráni, ani veľká životná udalosť by v nás nezanechala traumu. Trauma nie je udalosť ako taká, ale to, čo sa v jej dôsledku udeje v našom nervovom systéme a tele. Trauma je to, čo zostáva, aj keď sa udalosť skončila. 

Stopy, jazvy a bloky v našom nervovom systéme sú to, čo traumu robí takou vyčerpávajúcou. Bezmocnosť a beznádej, ktoré nám berú silu. Nervozita, úzkosť a problémy s hnevom, ktoré nám nedajú pokoj a znemožňujú uvoľniť sa. Neustále preferovanie prežitia pred citovým putom, prepojením. To je skutočná tragédia traumy. Všetky spúšťače, ktoré neprestajne prichádzajú a pripomínajú nám, že nie sme v bezpečí. Nútia nás odpojiť sa od ľudí, miest a zážitkov, ktoré by nám dali pocit nádeje, radosti, pokoja a výživy. Keď váš nervový systém vníma hrozbu, nie je dôležité potešenie, ale to, či prežijeme. Trauma má jedného spoločného menovateľa: Je to pocit osamelosti. 

Ako človek zistí, či je traumatizovaný? Ako sa prejavuje?

Môžeme mať pocit, že sme zablokovaní v móde prežitia a nie sme schopní uvedomiť si, že sme prežili. Môžeme mať naozaj pocit, že tá situácia stále trvá a my stále musíme nájsť “cestu von”, že sa to ešte neskončilo. Naše telá stále bojujú, stále bežia, stále sú zamrznuté alebo otupené. Prežívame, no nezačali sme znovu žiť.

Mnohí preživší vedia, čo je ich spúšťačom, a snažia sa týmto situáciám vyhýbať. Spúšťajú v nich bolesť a dysreguláciu, až nadobudnú pocit, že je potrebné sa vyhýbať čoraz väčšiemu množstvu životných situácií a že už vlastne neexistuje žiadny bezpečný spôsob života.

Niektoré príznaky sú veľmi zjavné a súvisia s udalosťou, ako napríklad záblesky spomienok, opakujúce sa myšlienky, zmeny nálad, nervozita alebo zrútenie. Niektoré sú menej zjavné – problémy so spánkom, tráviace problémy, koncentrácia, prokrastinácia, autoimunitné a srdcovo-cievne ochorenia, úzkosť či depresia.  Závislosť, problémy so sociálnym prostredím, starostlivosťou o seba a sebaúctou, opätovným prežívaním udalosti a ťažkosti vo vzťahoch – aj to sú všetko prejavy traumy v našom tele. 

Iné príznaky môžeme pozorovať priamo pri použití jedného z obranných mechanizmov. 

Keď je nervový systém v móde boja alebo úteku, naše obranné mechanizmy sú príliš “zapnuté”: to sa prejavuje ako zvýšenie srdcovej frekvencie, zrýchlené, plytké dýchanie, studený pot, svalové napätie, chronická bolesť, opakujúce sa myšlienky, obavy, podráždenosť, hnev, hyperaktivita, neschopnosť uvoľniť sa, nespavosť, záplavy emócií, úzkosť, panika. To poškodzuje naše zdravie, šťastie a vzťahy, čo môže viesť až k vyhoreniu. 

Mód zamrznutia má presne opačný prejav. Trauma je potom všadeprítomná a rozkladá život. Nervový systém je zaseknutý vo „vypnutí“. Badateľné príznaky “funkčného zamrznutia” sú napr. pomalý tep srdca, chlad, necitlivosť v celom tele, zhrbené držanie tela so zvesenou hlavou, stiesnené dýchanie alebo zadržiavanie dychu, vyčerpanosť, ťažké alebo slabé svaly, prázdny pohľad očí, plochá, monotónna reč, niekedy neistota, čo je skutočné alebo vymyslené, ťažkosti so sústredením alebo jasným myslením, pocit odlúčenosti, apatie, depresie, beznádeje alebo zaseknutia, opakujúce sa slučky sebakritického myslenia alebo letargie. 

Uzdravenie začína byť dostupné, keď sa prepojíme. Vnútorne alebo navonok. Ale najprv si musíte zvedomiť, ako ste odpojení, aby ste sa mohli znovu napojiť a uzdraviť.

Môžeš nám povedať viac o obranných mechanizmoch? 

Keď naše telo zaregistruje hrozbu, či už vnútornú (bolesť a choroba), alebo vonkajšiu v prostredí alebo v našich vzťahoch, automaticky sa prepne do obranného režimu. Najskôr sa poobzeráme okolo seba a hľadáme pomoc (plačeme, kričíme) u bezpečnej osoby, ktorá nás môže ochrániť. Ak žiadna nie je (alebo ak sme vyrastali v presvedčení, že tu pre nás nikto nikdy nie je a všetko musíme zvládnuť sami a nikdy nepožiadať o pomoc), prepneme sa do režimu prežitia. Naša nervová sústava bleskovou rýchlosťou skenuje situáciu, podvedome a automaticky vyhodnocuje, či máme dostatok zdrojov, sily alebo predchádzajúcich skúseností s úspechom, aby sme útok odrazili. Ak je to tak, rozčúlime sa a prejdeme do režimu boja.  Aktivujú sa nám ramená, paže, ruky, svaly sa napnú, pevne sa postavíme a otočíme sa k hrozbe v hrozivom postoji, nahnevanou tvárou, silným hlasom, pripravení zaútočiť, bojovať (a zabiť). 

Ak však tento podvedomý sken dospel k záveru, že hrozba je príliš veľká (napr. medveď, ktorý sa blíži), sme slabší alebo je bezpečnejšie utiecť, prepneme sa do režimu úteku. Prežívame strach alebo paniku, naše telo je nepokojné, odľahčené, aktivujeme svaly nôh, zadku a spodnej časti chrbta, možno máme potrebu vyprázdniť močový mechúr, dochádza k hnačke alebo zápche, hlas sa nám rozochveje a zvýši, tvár získa vystrašenú mimiku so široko otvorenými očami, aby sme videli únikové cesty, odvrátime sa od zdroja ohrozenia a snažíme sa uniknúť čo najkratšou cestou a čo najvyššou rýchlosťou.  

Ak, naopak, náš nervový systém dospeje k záveru, že nemáme šancu uniknúť alebo vyhrať boj, ak je “medveď už nad nami”, prepneme do režimu zamrznutia. Najskôr si šetríme životnú energiu na lepší okamih. Buď v plne tonizovanom, aktivovanom zamrznutí, keď sme emocionálni, plní strachu a energie, ale neschopní pohybu, slova alebo reakcie, vnútorne čakáme na moment, keď budeme môcť uvoľniť “brzdy” a vyskočiť, udrieť a utiecť. Alebo keď hrozba pretrváva dlhšie alebo sa zdá byť neprekonateľná, úplne sa zrútime a upadneme do otupeného stavu predstieranej smrti. Náš systém predstiera, že je mŕtvy, takže nás možno útočník opustí a už sa o nás nebude zaujímať. V tomto zrútenom, otupenom stave už nemáme pocity, takmer žiadne emócie. Všetka naša energia sa zredukovala na obyčajné prežívanie, čakáme na poslednú šancu uniknúť alebo zomrieť aspoň bez bolesti.  

Keďže naše telo si už vytvorilo reakciu na ohrozenie a aktivovalo plán na prežitie, udržiava tento plán aktivovaný v pozadí. Vždy, keď sa dostaneme do situácie, ktorá sa čo i len okrajovo podobá na starú hrozbu, naše telo znovu aktivuje náš starý plán a snaží sa ho teraz dokončiť. Málokedy sa nám to podarí: väčšinou reagujeme automaticky, strácame racionálne aspekty nášho kognitívneho riadenia a reagujeme spôsobom, ktorý nemusí byť primeraný danej situácii. Reakcie sú riadené nevedomým plánom prežitia, ktorý nezodpovedá okolnostiam tu a teraz. Cieľom týchto maladaptívnych stratégií zvládania je vyhnúť sa stresu alebo sa ho zbaviť. Maladaptívne správanie nám však nepomáha riešiť hlavnú príčinu nášho stresu. Úľava, ktorú toto správanie poskytuje, je len dočasná a často vedie k ďalším problémom alebo zhoršuje tie existujúce. Zvyčajne potom pociťujeme hanbu a naša záťaž, náš batoh emocionálnych problémov a stresu, sa opäť naplní nejakým pridaným balastom.

Myslíš si, že každý je nejakým spôsobom traumatizovaný?

Mnoho ľudí prežilo veľké životné udalosti a nie všetci sú traumatizovaní. Podľa mojich skúseností je rozdiel v tom, či ste sa v momente krízy cítili spojení s bezpečnou osobou. Či ste mali podporu počas prežívania traumy alebo bezprostredne po nej a cítili ste sa v bezpečí s niekým, kto vám pomohol uvoľniť sa. Žiaľ, mnoho ľudí toto spojenie nemá alebo skutočné bezpečie nikdy nezažilo. Príliš často týchto ľudí obviňujeme a zahanbujeme slovami: “Mal/a si…“ 

Aký veľký vplyv na nás majú naši rodičia, ich správanie a výchova? 

Svoju rodinu si nesieme so sebou. Nervová sústava malých detí stále rastie. Stále prideľujeme zmysel, kopírujeme to, čo robia (a nerobia) naši rodičia okolo nás a s nami. Ako sa regulujú (alebo neregulujú)? Ako spracúvajú emócie (majú nejaké)? Ktoré sú pre koho povolené (kedy)? Ako sa starajú o seba? Ako prežívajú vzťahy? Od svojej rodiny sa učíme, “ako byť človekom”. 

V dobrom i zlom, všetky skúsenosti všetkých generácií pred nami si nesieme v DNA, odovzdali sme si ich, vrátane podvedomého “scenára”, ako s nimi naložiť. Ak naši predkovia prežili traumu, máme túto informáciu vo svojom tele. Môžeme ju zapnúť alebo vypnúť, ale určite tam je. Svoju traumu odovzdávame ďalej nevedome, ak sa neliečime, nespracúvame a neučíme sa, ako zvládať život inak, lepšie. 

Spôsob, akým zaobchádzame so sebou a s druhými, sa prenáša na naše deti. A nie vždy si úplne uvedomujeme spôsoby, ktorými sme boli ako deti zanedbávaní. Keď spomínam zanedbávanie, nejde len o základné potreby jedla, prístrešia, vzdelania – ide skôr o emocionálne potreby, ktorým naši rodičia možno nerozumeli alebo ich nevedeli podporiť, pretože oni sa nikdy nenaučili, ako zaobchádzať s emóciami. Pravdepodobne vieme, že sa niečo stalo a bolelo to, ale ťažko sa nám hovorí o tom, čo sa NESTALO. O tom, ako sme sa v kríze nestretli so súcitom, nikto nám nevalidoval naše pocity ani nás nepodporil v ich pomenovaní a precítení.  To, čo sme nedostali, nevieme pomenovať, nepoznáme to: ako hovoriť o nedostatku citového bezpečia v detstve, keď ho stále nepoznáte? Keď ešte stále nikomu nedôverujete, neviete, ako čítať svoje telo ani cítiť svoje emócie bez toho, aby ste sa odsudzovali alebo cenzurovali. Neodvažujete sa vysloviť svoje potreby a bojíte sa odmietnutia a opustenia.  

Aj zmysel udalostiam prisudzujeme vo veľmi rannom veku a neúplne. Keďže si často nevieme vysvetliť, prečo sa nám niektoré veci stali, vymýšľame si príbehy o sebe a živote, ktoré sa stávajú základom nášho sebavedomia, emocionality, správania a identity. Tento nezrelý a detský svet, v ktorom žijeme v príbehoch, si uchovávame aj v dospelosti. Málokedy sa zastavíme, aby sme sa opýtali, či sú tieto príbehy skutočne pravdivé. A keď nás život podnieti, veľmi rýchlo (a bez toho, aby sme si to všimli) sme späť vo svojom príbehu. Už sa nesprávame ako vynaliezaví dospelí, ale stávame sa malými a cítime sa ako vtedy… “Mama ma nemala rada… nikto má nemá rád”.

Dnes sa veľa hovorí o retraumatizácii. Čo môže urobiť bežný človek, aby tomu zabránil? 

Pri liečení traumy platí, že pomalšie je rýchlejšie. Základom je pocit bezpečia. Mnohí z mojich klientov musia najprv nájsť svoje bezpečné miesto, svoj pocit ľahkosti a pohody, niekedy prvýkrát v živote, a až potom sa môžu pokúsiť vyčistiť všetky staré zranenia.

Potrebujeme bezpečné útočisko, záblesk nádeje, aby sme mohli dovoliť starému “plánu prežitia” skončiť. Preto odporúčam “domáce úlohy”. Cvičiť sa v uvedomovaní, nachádzať žiarivé momenty a chvíle pohody, začať si uvedomovať telo (ľudia, ktorí prežili traumu, sú často odpojení od svojho fyzického tela a pocitov) a aktívne vytvárať chvíle odpočinku a trávenia, uvoľnenia a relaxácie. 

Ďalej je potrebné si začať vedome všímať to, ako sa naše telo cíti a čo sa deje (mravčenie, napätie, teplo, pocit), keď náš nervový systém niečo zachytil a začal sa aktivovať (alebo kolabovať). Zvedavo reagovať na pocity. Všímať si myšlienky a príbehy, ktoré prichádzajú s rôznymi stavmi regulácie alebo dysregulácie nervového systému. Naučiť sa čítať vlastné skoré príznaky toho, keď sa nervový systém aktivuje, kým ešte máme šancu si vybrať. Toto praktizujem so svojimi klientmi, aby sa mohli „vrátiť za volant“ a nemali pocit, že sú v neovládateľnom pretekárskom aute. Cvičte sa v tom, čo vám pomáha regulovať.

Keďže naše cesty sa spájajú už niekoľko rokov, poznám tvoj spôsob práce s traumou. Vyštudovala si psychológiu a začala si integrovať somatické prístupy s inými liečebnými metódami. Prečo je dôležité zamerať sa na prácu s telom, keď ide o traumu? 

Pochopenie seba samého a práca s našimi myšlienkami má veľkú hodnotu. Takisto aj liečenie našich emócií a učenie sa, ako sa do nich otvoriť, nebojovať s nimi. Pri niektorých traumách sa však myseľ a emócie zaseknú, pretože samotné telo je zaseknuté v reakcii na prežitie. Toto terapie v štýle rozprávania v niektorých prípadoch nedokážu ošetriť. Trvajú dlho a majú pomalé a niekedy nulové výsledky. Liečba symptómov traumy môže byť ako rozháňanie dymu, ale nie zastavenie požiaru.

Keď dochádza k traume, niektoré z našich spracovateľských centier v mozgu sa vypnú, sú príliš pomalé pre rýchle potreby prežitia. Najskôr sa oslabí funkcia čelových lalokov, keď sa uchýlime do režimu boj/ útek, potom sa vypnú aj centrá pocitov nášho emocionálneho mozgu v režime zamrznutia. Aby sme mohli integrovať svoje zážitky, možno budeme musieť vytvoriť dostatočné bezpečie a umožniť telu dokončiť nedokončenú prácu, aby sa mohli emócie vrátiť a my mohli dať zmysel svojim zážitkom. Potom môžeme svoj príbeh napísať nanovo. 

Možno si to pamätáte z vlastnej traumy: počas ohromujúceho zážitku sa vám vypne mysliaca časť mozgu. Už nedokážete premýšľať. Nemôžete hovoriť. Slová neprichádzajú. Je to takmer akoby sme odchádzali na svojej vesmírnej lodi a nechávali svoje telo za sebou. Niekedy dokonca už nič necítime, pretože naše telo kúsky zmyslového a emocionálneho vnímania počas traumy skrýva pred naším vedomím, pretože ich vníma ako zdrvujúce. Takže hrozba už nie je vonku, ale vo vnútri. Nemáme prístup k emóciám a nemôžeme ich uvoľniť. Nepamätáme si príbeh, nemáme slová, ale máme intenzívne fyzické reakcie.

Prístup zdola nahor, pri ktorom používame telo a pohyb, aby sme sa dostali späť zo zamrznutia a vrátili sa z boja/úteku, využíva našu prirodzenú schopnosť liečiť sa. Prostredníctvom postupného a jemného kolísania sa medzi aktiváciou nervového systému a bezpečím, sa krok za krokom bude vnímaná hrozba cítiť menšia. Náš nervový systém bude menej reaktívny a bude schopný tolerovať viac. 

Nakoniec budeme schopní opäť cítiť a aj pochopiť. Tým, že do liečenia zapojíme telo, podporíme aj kognitívnu časť mozgu, aby znovu prebrala v určitých situáciách, ktoré pre nás predstavovali spúšťače, kontrolu. 

Nie každý dokáže pracovať so svojimi emóciami. Naučili sme sa ich potlačiť, jednoducho ich necítiť. Je v tomto prípade užitočné vyhľadať pomoc terapeuta?

Som veľkým fanúšikom podpory a spojenia. Terapeut je úžasný a môže to byť aj dobrý priateľ alebo niekto, s kým sa cítime bezpečne, komunita alebo workshop. Keď vyhľadáme pomoc, môžeme využiť svoju prirodzenú, vrodenú schopnosť koregulácie. Nervový systém blízkej osoby (alebo terapeuta) drží náš dysregulovaný nervový systém v bezpečí, kým sa náš systém nedokáže uvoľniť a vrátiť sa do bazálnej úrovne bezpečia, prepojenia a regulácie. Spojenie je liečivé.

A niekedy musíme “trénovať” náš nervový systém a učiť sa, ako cítiť. Potrebujeme, aby naše pocity boli validované, zažiť, že sme v bezpečí a prijatí a že niekto môže byť s nami a zostať s nami a podržať nás aj keď máme “veľké pocity”. Takto sa učíme prijímať samých seba a svoje emócie. Učíme sa dôverovať druhému i sebe samým. Nakoniec sa naučíme, ako podporiť seba. Možno sa dokonca začneme mať radi, pretože cítime bezpodmienečnú lásku a bezpečné spojenie od druhého. ‘Mať sa rád’ sa ľahšie povie, ako urobí, ak nemáme predstavu, ako to urobiť. Niekedy to musíme najprv precítiť a prijať, aby sme si mohli spomenúť a aktivovať svoje spojenie so sebou. Práve to nám malo poskytnúť ideálne detstvo: dôveru a prijatie, lásku, spojenie a podporu.  

Zo svojich skúseností a poznatkov viem, že jednou z najdôležitejších súčastí liečenia traumy je pocit bezpečia, ktorý tu aj ty sama často spomínaš. To však často nie je ľahké. Ako si v tomto smere môžu ľudia pomôcť? Ako môžu v sebe nájsť bezpečné miesto?

Uvedomenie si, že sa NECÍTIME bezpečne, je často prvým nevyhnutným krokom k uzdraveniu. Musíme pocítiť, ako sme odpojení, aby sme sa mohli opäť spojiť (s druhými a so sebou). Potrebujeme prijať, že sme si vytvorili pocit bezpečia tým, že sme sa odpojili, odišli na svoju vesmírnu loď. To môže byť začiatok nádhernej cesty zvedavosti a údivu nad naším vnútorným prežívaním. Malé kroky. 

Pomaly sa začíname zaujímať o svoje zmysly, čo vidíme, počujeme, cítime, ochutnávame, vnímame, cítime. A nachádzať “žiarivé momenty”, chvíľky, v ktorých možno nájsť nejaké malé potešenie, malú pohodu alebo pokoj. A tieto momenty zväčšovať. Zastaviť sa, vedome dýchať, nasávať pocity zo slnečných lúčov na vode, z jarnej zelenej farby, z kvetu, z pocitu pokoja alebo pohody, z úsmevu cudzinca, zo smiechu dieťaťa. Podržať tieto zážitky všetkými zmyslami dostatočne dlho (5 dychov), aby sa v nás zanechal odtlačok a aby náš mozog mohol zmeniť to, na čo sa sústredíme. Na pozadí spúšťačov vytvárame nové zážitky, “žiarivé momenty”. Obraciame svoje vedomie od ohrozenia k bezpečiu, spojeniu, nádeji. Náš mozog sa vyznačuje neuro-plasticitou. Môže sa učiť. Potrebuje na to len údaje. Takže nakŕmte svoj mozog novými údajmi, aby prekonal tie staré. Chvíle pokoja a radosti, aj krátke, sa môžu spojiť a vytvoriť ostrov bezpečia v rozbúrenom mori traumy. 

Na Slovensko sa pravidelne vraciaš a vedieš tu víkendové semináre. Čo môže takýto seminár človeku priniesť?

Tieto semináre môžu byť naozaj novým štartom do života. Poskytujú bezpečie a nástroje na to, aby sme začali regulovať nervový systém, vystúpili z módu prežívania, uzdravili emócie a prepísali príbeh, ktorý riadi náš život. Mnohí účastníci hovoria, že im seminár zmenil život. Niekedy musíme cítiť, dokonca aj s úplne cudzími ľuďmi, že sme ľudia a držíme sa za ruky v ľudskej dileme. Nie sme na to sami. Môžeme sa odvážiť cítiť. Môžeme nájsť podporu, aby sme sa opäť postavili na nohy. Nájdeme odvahu vystúpiť z našej vesmírnej lode, prestať bojovať so životom, objaviť, kým naozaj sme, vystúpiť z režimu prežitia a začať naozaj žiť.

Text: Monika Hodásová

www.monikahodasova.sk

Ochutnávací večer s Dorothe 30.5.:

Víkendový seminár s Dorothe – Uzdravenie vnútorného dieťaťa 31.5.-2.6.: