Nejednoznačný postoj ľudí k vládcovi lesov, Tomu, kto je med, je tu odnepamäti. V mýtoch starých národov, Slovanov nevynímajúc, požíva vážnosť a úctu, ale sa ho ľudia tiež boja. (Medveď vyvoláva vášne aj dnes, keď sa, v snahe stať sa človekom, prebíja čoraz hlbšie do nášho , ako tak bezpečného sveta v civilizácii…)Prichádza nám na um paralela s Morenou – bohyňou smrti – života – smrti. Krásnou, a strašnou. Medveď je pre nás bytosťou s iných svetov, meno ktorej nesmieš vysloviť, lebo sa zjaví. Počuje tvoj hlas a číta tvoje myšlienky. Prichádza z dávnych čias, a jeho meno je tajné, možno dnes už zabudnuté, pretože Ten, čo je med, je opatrný opis tohto čudesného tvora, čo vie chodiť aj po dvoch. Nie jeho pravé meno.

Na Ondreja s medveďom
Tu sa stretáme s niečím, čo patrí k pradávnym dobám, s myslením a konaním nám už dnes nepochopiteľným . K dobám tak dávnym, že sa v nich mohol poľahky stretnúť aj s našimi “starými”- prapredkami, s našími dedmi a babami. 

Preto nás neprekvapuje, že v obradosloví, ktoré sa spája s nastaršími časmi, teda aj s používaním masiek, splýva postava Deda s medveďom. Zamieňajú sa , prelínajú sa, sú chvíľami na nerozoznanie. 

Dnes je Obchôdzka s medveďom už pomerne neznámy, možno aj zabudnutý sviatok. My ho nepretržite tradične robíme u nás, pod lesom , pri ohni, vždy okolo Ondreja (zaujímavá zhoda, pretože meno Ondrej – Andrej súvisí s gréckym slovným základom, odkazujúcim na muža). Ondrejský deň patrí v šnúre strídžich dní na druhé miesto, hneď po Kataríne, čo tieto dni otvára. Medvede máme doma dva, mali sme ich aj tri, sú to naše veľké biele chlpaté čuvačky, mimochodom jediné psy, čo sa medveďa neboja (tvrdili nám bačovia zo stredoslovenských salašov). Veríme im, lebo naša najväčšia, Biela, dnes už pobehujúca po lúkach v Náve, vyzerala viac ako medveď než pes. Táto obchôdzka je veľmi obľúbená, a berú ju všetci s vážnosťou, akú si obrad vyžaduje. V tento deň sa na Orave, ale aj iných , najmä horských dedinách Slovenska, muži aj chlapci obliekli za “ďadov” – teda predkov , starých – ale aj v kožušinách a na reťazi chodili po dedine ako medvede, ale aj vlky. Predpokladá sa , že kedysi, najmä u Rusov , ale aj južných Slovanov, neboli potrebné masky, pretože medveď bol skutočný. Na Morave, ale aj západnom Slovensku, sa muži obmotali slamenými povrieslami a zamaskovali za “slamáka”, mýtickú postavu Predka, Deda. Ale aj medveďa, lebo toto značil onen slamák, čo povrdili aj práce etnografov.

Medveď ako nebytosť
Toto maskovanie sa zachovalo aj vo fašiangovej tradícii, kde Slamák, Medveď a Ded patria k najstarším a najautentickejším postavám, na Slovensku aj na Morave. Slama pripomína, že ide o agrárny, zemský kult plodnosti, a sila medveďa je pridanou hodnotou.

Zámena Deda a Medveďa sa vyskytuje v celom slovanskom svete, ale aj medzi sibírskymi či ugrofínskymi kmeňmi. Na Sibíri dokonca medveďa označujú ako “starký”, “starý”, “dedo”. Gruzínske slovo “dato” značí medveď, ale aj ded (platí v prípade masky). Ako sme písali vyššie, bolo to tabuizované označenie, pretože jeho pravé meno bolo zakázané vyslovovať, akoby to bola nebytosť zo sveta “za závojom” Ded sa vyskytoval aj na takých silných obradoch, ako svadba (obrad “pálenia Deda” – účelom bolo docieliť vysokú plodnosť) alebo pri vynášaní Moreny, kedy s Babou skončil v ohni a vode aj Dedo. 

Takže pri našom obľúbenom obrade Obchôdzky s medveďom sa dotýkame najstarších vrstiev magického myslenie a vnímania sveta našich predkov, a vôbec nie je náhoda, že sa tak deje v čase stridžích dní…