Ako vnímaš kríž? Vnímaš ho ako utrpenie? Ako ťažkosti každodenného života? Ako to, čo si si „vyrobil“ karmicky? Alebo je pre teba cestou?
Vladimír Červenák: Môžeme sa naň pozerať niekoľkými spôsobmi. Prvý: sú to ťažkosti, ktoré si nesieme v živote. Inak – karmické dôsledky. Dôsledok nevedomosti je utrpenie. V tomto pochopení je kríž dôsledkom, utrpením, ktoré hovorí o nevedomosti, teda o egu. Je to jeden zo spôsobov, ako na kríž života pozeráme reaktívne. Inak povedaní: keď naň pozeráme z tela, horizontálne. Keď sa však pozrieme zo spirituálnej úrovne, pozeráme na to isté, ale nevidím to isté. V tomto prípade je kríž cesta vertikálnym smerom.
Horizontálne videnie máme vtedy, keď sme uviaznutí v tele, v egu. Stotožňujeme sa najmä s telom a pracujeme najmä na mentálnej úrovni. Premýšľame o veciach, ale už emočnú, energetickú a spirituálnu máme za závojom, za ilúziami. Nevidíme čisto. Ešte nemáme nadhľad. Prečo nemáme nadhľad? Sme v horizonte. Na zemi sa držíme. Keď vystúpime hore transformačne, to znamená, že zem meníme na vodu, vodu na oheň, oheň na plyn a vzduch a vzduch na éter, vedomie, tak čím viac vedomia máme, tým väčší nadhľad prichádza. Čím väčší nadhľad, tým bližšie ku Kristovi, tým mocnejší kráľovský pocit. Som kráľ, teda som ten, ktorý vládne telu, ale stále v tele. Treba vystúpať nahor. Kríž jasne poukazuje na výstup z horizontálnej úrovne na vertikálnu a výstup na vrchol kríža. Na vrchole sedí svetlo. Nie je to svetlo z hmotného sveta, lebo hmotný svet je sedem farieb dúhy, ale dúha vo vyššom svete je jedno svetlo. Spája sa do jedného. Je bielym svetlom. 

Tu by sme mali na chvíľu zabudnúť na to, že v kresťanstve sme na kríž pozerali cez utrpenie Krista, podľa ktorého niesť kríž je údelom minulosti. Dôsledkom je dnešná karma, a to je ťažkosť života, ktorú treba niesť dôstojne. To je ten kresťanský pohľad na kríž a na ukrižovaného Krista.
Keď však pozrieme na kríž božským očkom šiestej čakry, vidíme význam cesty. Kríž ukazuje cestu. „Ja som cesta“, predsa povedal. Ak hľadáš cestu len v horizonte kríža, si stratený v dualite, v egu. V závoji máš tak zakrytú najmä energetickú a spirituálnu úroveň. Emočnú úroveň síce zažívaš cez emócie, ale nerozumieš im. O energetickej a spirituálnej úrovni možno ani nechyruješ. Ak chceš porozumieť, potrebuješ sa na kríž pozrieť ako na mapu na ceste životom. Mapa ukazuje – z horizontu poď do vertikály. Poď hore. Priamo tak hovorí: “Ak niekto chce ísť za mnou, teda hore, nech zaprie sám seba.“ Sám seba – je to, za čo sa považuješ. Považuješ sa za telo, považuješ sa za celý systém presvedčení, ktoré máš o sebe a o svete. Všetko toto máš celé dať na bok, odložiť, zaprieť. Odlož svoje ego, zabudni na to, čo si, kto si a aký si dôležitý. Odovzdaj sa a zabudni na to, čo nie si, a rozpamätaj sa na to, čo si. 

Jeden život, jeden deň. Každý deň sa znovu a znovu zrodíme. To znamená, v každom jednom živote, ktorý máš, si sa ráno prebudil, teda narodil. Preto je dôležité ráno robiť modlitby, rituály zvedomnenia. Keď to robíš jeden deň, jeden život, jeden týždeň, sedem životom, tri týždne, dvadsaťjeden životov, tri mesiace, tri roky, tridsať rokov…, budeš to robiť celý svoj ľudský život. Keď to nacvičíš za jeden ľudský život, tak v každom ďalšom živote už to budeš mať takto. Takže po mnohých životoch, keď sme blúdili, keď sme strácali cit a padali do pekla, príde svetlo, vedomie. Číre vedomie, ktoré nemôže zhorieť, lebo nie je pod vládou živlov. Tak sa zrodí naše vedomie. Vytrvaj, nevzdávaj to, lebo každý jeden deň sa o malý milimeter posúvaš. Nemusíš si svoj rast ty všimnúť, ale uvidia ho tí okolo teba. Uvidia, že sa meníš a že si lepším človekom a dajú ti spätnú väzbu. Vtedy príde potvrdenie, že ideš správne.

Každý deň niesť dôstojne svoj kríž znamená zvedomnenie, že nežiješ len horizontálne, ale aj vertikálne. To je niesť svoj kríž.

A nasleduj ma, teda kráčaj ku mne, kráčaj za svetlom. Zrodí sa mystické prepojenie. Odovzdaj úplne všetko, čo by si mohol odovzdať. Odovzdaj a príde číra prázdnota, ktorá je vedomá. Vedomá a ľahšia ako pierko, už ju nezaťažuje nič hmotné, nič vodné, nič zemské, nič ohnivé a nič vzdušné. Každú bublinu vzduchu a energie odovzdávaš. Stávaš sa čírym svetlom a vtedy zistíš, kto v skutočnosti si. To je – nasleduj ma. On a ty ste jedno, kráčate ďalej, lebo sa nestaráte o to, že už ste jedno. To je veľmi dôležitý moment, lebo veľa ľudí skončilo na psychiatriách. Prečo? …lebo uverili, že sú Ježiš. Len oni, tí ostatní nie. A treba to všetkým zvestovať – viete, ja som Ježíš. Myslia si, že sú spasitelia Pritom sú plní emócií, plní nenávisti, pomstychtivosti a myslia si, že sú spasitelia sveta. Máme ich aj vo verejnom živote…

O toto sa netreba príliš starať, len pochopiť, že môže sa to stať aj tebe, keď uveríš vo svoju výnimočnosť. Zas pasca ega, že to ty jediný, len tebe sa stalo. Ty si nikdy neprestal byť, nikdy si nebol niečo iné než on, ty a on ste jedno. Keď to máš rozpoznané, nestaráš sa o svoju svätožiaru a kráčaš ďalej. To je to – nasleduj ma. Stále nasleduješ niečo, čo ťa presahuje. Nerozmýšľaš však o tom, že by si mal byť už na vrchole, kráčaš ďalej. Držíš vo svojich rukách celý svet a slúžiš mu. Byť na vrchole znamená ísť ďalej. Držíš zemeguľu vo svojich rukách, žehnáš jej, posielaš jej svetlo a svietiš jej. To je tvoja dharma – svietiť jej. 

V našom prípade, v ľudskom prípade, zemské reprezentuje naše telo. Do tela, do jeho stredu, do srdca vstupuje svetlo a tam sa rozsvecuje. To je živý Kristus v našom srdci. Tam ho máme. Nerobíš si z toho žiadne zásluhy, nie si tým nijako výnimočný, lebo každá bytosť to tak má, len nie každá o tom vie. V tom je jediný rozdiel, že niektorí sme vedomí, niektorí nevedomí. To nás jediné rozlišuje. Každý, kto je nevedomý, smeruje buď do hlbšieho nevedomia, alebo zvedomňuje sa postupne. Rozpoznaním, v ktorej fáze toho procesu som, je rozpoznávanie pravdy o sebe samom. Rastieme spolu.

Text: DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák,

www.advaita.sk