Jeseň klope na dvere a my z etikoterapeutického kruhu ponúkame ďalšie krátke úvahové príbehy. Rozhodli sme sa pre ne práve pre to, že Vitalita prešla do online sveta, ktorý je rýchly a často v ňom na dlhé čítanie niet ani priestor, ani chuť. Česť výnimkám. Dnešné texty sú rovnako ako augustové z reálneho života. Zaznamenali sme ich po raňajšom stíšení v kruhu, v ktorom začíname modlitbami, pokračujeme krátkou pripomienkou planéty, ktorá v daný deň má svoju vládu, uvoľníme sa takzvanou trojkrokovkou, teda ideme cez pochopenie, odpustenie a prijatie seba samého a všetkého, čo sa nám v živote deje ako dôsledok nášho myslenia, hovorenia, konania. Až potom prichádzajú na rad zdieľania, z ktorých krátke zápisy nájdete ďalej. Pohodové čítanie želáme.

Dôstojne prechádzaš životom?
„Veľké skúšky máme tým, že prechádzame stále apokalypsou a krízami.“ Vladimír Červenák: Veľa ľudí stráca dôstojnosť. Idú do agresivity, jojkania, nárekov, nárokov, stonania. Kedysi, keď sme nemali sociálne siete, sme to tak nevnímali, lebo každý si doma odbavil nespokojnosť, ale teraz s ňou ideme na verejnosť. Hneď dávame najavo, ako sme stratili dôstojnosť. Takéto krízy sa dajú prekonať len cez dôstojnosť. Keď v kríze nenájdeš pokoru, tak kedy ju nájdeš? Keď máš ruku hore, keď je všetko na vatičke, vtedy chceš hľadať pokoru? Nájdeš ju aj vtedy, ale to je veľké majstrovstvo. Zmysel krízy je v tom, aby sme našli svoj stred. Je veľmi nedôstojné, že v čase, keď iní trpia, niekto si začne nárokovať komfort a luxus. Ten buď máš, alebo ho nemáš. Ak ho nemáš, tak premýšľaj prečo. Čo dôležité ti uniklo v živote? Nikdy sa nesťažuj, lebo stratíš dôstojnosť. Jedna štipka nedôstojnosti zničí mesiace práce na sebe. Keď hovorím, že nesťažuj sa, to neznamená, že máš potlačiť nespokojnosť. Vnímaš rozdiel? 

Keď máš agresívneho partnera, najprv zaútočí na tvoju dôstojnosť. Poníži ťa, si hlupák, a on sa vyvýši v pýche. On vie, ty nevieš a tým ťa oslabí. On je silnejší a má šancu zvíťaziť nad tebou. Agresor má vždy za cieľ oslabiť ťa. Prvé, čo ti urobí – dôstojnosť ti vezme. Muži, keď ste kedysi prišli na vojnu, čo urobili prvé s vami, keď ste narukovali? Ostrihali vás a vyzliekli donaha, však? Šaty dole a tu máš zelenú bundu. V koncentračnom tábore čo urobili ako prvé?
Keď máš dôstojnosť, vyžaruješ harmonické frekvencie súcitu. Máš porozumenie, rozumieš situácii. Čo je vtedy neprítomné? Strach! Nemôže tam byť strach, lebo máš dôveru. Keď nemáš strach, si silný. Keď si silný, si v bezpečí. Žiadny agresor si ani netrúfne na teba. Čo jediné zabráni agresorovi, aby obsadil tvoje územie, znásilnil tvoju ženu, pozabíjal tvoje deti, čo jediné mu zabráni? Tvoja sila. Vnútorná.

Ako z pekla von?
„Ako zistíme, že sme stále v pekle a nie sme už v nebesiach, teda spirituálni, duchovní, svetelné bytosti zvedomnené?“ Vladimír Červenák: Noooo, podľa nenávisti, podľa plodov poznáš strom. Máš v sebe nenávisť? Nechceš vidieť budúcnosť? Máš strach z budúcnosti? Si v pekle. Bojíme sa, že ideme do pekla a pritom už v ňom sme. Otázka, nestojí ako sa nedostať do pekla, ale ako z neho von. Aj z jedného, aj z druhého pekla, lebo chodiť z jedného do druhého a myslieť si, že už sme z pekla vonku, je ilúzia. Keď sa hýbeme od satanského k luciferskému peklu, teda od materiálnej roviny k idealizmu, od zaznávania spirituality a vyzdvihovania hmoty, od zaznávania hmoty k velebeniu spirituality, tak sme neprešli pokáním kríža. Predstav si kríž. Stále sa pohybujeme po jeho vystretých ramenách, teda len horizontálne z ľavej strany na pravú. Z pravej na ľavú. Ono to vyzerá, že ideme zdola nahor, ale v skutočnosti je to zľava doprava. Jeden horizont. Nie je žiaden rast, žiadna výška, aj keď sa iluzórne javí. Je Lucifer vyššie? Satan nižšie? Ilúzia. Stále je to isté peklo, to isté utrpenie, len to inak vyzerá navonok. Cesta von z pekla je cez zvnútornenie ducha, cez pokoru a pokánie, cez uznanie, cez pravdivé pomenovanie vecí. Kde je nenávisť, tam je peklo. V skutočnosti vystúpiť z pekla utrpenia nie je vystúpiť hore, alebo padnúť dolu. Vystúpiť z pekla je vystúpiť o poschodie vyššie, o fraktál vyššie a uzrieť celé dianie z nadhľadu ako pozorovateľ. Zvedomnenie pozorovateľa, ktorý je večný a nemenný, a ktorého sa nijako nemôže dotknúť vonkajší svet.

Technológie nás prerastajú?
„Videl som video, v ktorom starček s Parkinsonom si zapne stimulátor a do minúty sa prestane triasť.“ Vladimír Červenák: To je pekný príklad, že sme v duálnom svete a v reaktívnom priestore, kde máme dve peklá. Luciferské a satanské. Satanské predstavuje všetko materiálne, keď veríme len všetkému hmotnému a spoliehame sa na technológie. Špičkujeme technológie do maximálnych vrcholov. Snaha po dokonalosti ide cez technológie a technológie preberajú nad nami moc. Stroj rozhoduje o tom, či žiješ, alebo nežiješ, či srdce bije, alebo nebije. V skutočnosti nás to odvádza od seba. Vlastne my odovzdávame technológii vládu nad sebou. Na druhej strane špičkujeme svoj intelekt, čo všetko dokážeme vymyslieť, len aby sme v pekle prežili. Pritom sme stvorení takým úžasným spôsobom! Sme božsky dizajnovaní! Aj trasenie pri Parkinsonovi má svoj dôvod. Každá choroba má svoju kauzalitu, človek sa kauzálnym spôsobom k nej dopracoval. Keď uveríme, že môžeme žiť hocijako, že môžeme žiť, ako len chceme, môžeme robiť čo chceme, na ničom nezáleží, veď ti vymeníme koleno, srdce, dáme ti strojček, môžeš si robiť, čo chceš, nemusíš otvárať srdce, nemusíš milovať. Ži v nenávisti, to je v pohode. To je však peklo.

Si optimistický realista?
„Predstavte si, že naraz v jednej sekunde zmizne z planéty všetok plast. Čo by sa stalo?“ Vladimír Červenák: Dalajláma hovorí, že dúfaj v najlepšie a priprav sa na najhoršie. To je spôsob, ako žiť v strede a neuletieť. To je rovnováha. Vnímať aj ohrozenia, pripravovať sa na ne, ale vždy vidieť svetlo. Vidieť, že bude lepšie a lepšie. Neupadnúť do pesimizmu. Dalajláma to nazýva optimistický realizmus, teda byť realista, ale nasmerovaný optimisticky. To ťa chráni pred ulietavaním ideálov, hoci sa pritom moceš v odpade, žiješ v marazme. Neupadnúť do pesimizmu, ale byť optimistický realista. Pre mňa je to aj Kristovo – prepoj nebo a zem, alebo ako v nebi, tak i na zemi. Buď nohami na zemi prepojený v koreňoch a hlavou v nebesiach. Optimistický realizmus – nezakrývaš oči pred tým, čo je nesprávne, ale vidíš svetlo. Stále ho máš pred sebou. To je spôsob, ako prežiť dôstojne na Zemi v týchto časoch. To dáva zmysel – žiť život dôstojne. Žime ho tak spoločne.
Rastieme spolu.