Žiť život sa často podobá jazde na húsenkovej dráhe. Niekedy zažívame okamihy šťastia, radosti, eufórie, spokojnosti, naplnenia, inokedy sú to chvíle stresu, strachu, hrubého nerešpektujúceho zaobchádzania či tragické udalosti. Práve vypäté situácie často zanechávajú v ľudskej psychike hlboké stopy v podobe zranení, tráum, ktoré môžu nepríjemne zasahovať do všetkých oblastí nášho života až nás doslova paralyzovať. Zuzana Bajkaiová – terapeutka metód somatic experiencing, prepisu limbického odtlačku, liečenia vnútorného dieťaťa, kraniosakrálnej terapie, ktorá sprevádza jednotlivcov a rodiny v krízach, je snáď najviac povolaná hovoriť o liečení boľavej duše.

Čím si ťa téma traumy a jej liečenie pritiahla?
Tých dôvodov je viac. Asi je to kombinácia mojej citlivosti, silná intuícia, znovuzrodená odvaha a prirodzená úcta k životu. Tiež láska k ľuďom, k faune a flóre aj pokora a viera v dobro, veľkoleposť človeka. Ale tiež je za tým moja vlastná cesta a cítim, že toto je moje poslanie, ktoré žijem a pre ktoré som sa narodila. V istej fáze života som jednoducho konečne vykročila za hlasom svojej duše. Najskôr som ako dula sprevádzala ženy počas tehotenstva, pôrodov, šestonedelia, podporovala rodičov, keď štartovali svoje rodičovské roly. Bola som súčasťou mnohých zázrakov zrodenia. Dôvera, ktorú som od žien dostala, bola liečivá aj pre moje srdce. Poslaniu duly som sa venovala takmer 12 rokov. Práve práca so ženami, mužmi, mladými rodinami ma priviedli do bodu, kedy som musela hľadať nástroje na prácu so stresom a traumou. Často totiž to, čo je normalizované, nie je normálne a nie vždy, keď si myslíme, že pomáhame, je naozaj kvalita pomoci prítomná.

Čo je trauma a ako sa u človeka prejavuje?
Na rozdiel od dlhodobého zanedbávania, zneužívania alebo týrania je podstata jednorazovej traumy skôr vo fyziológii ako v psychológii. Trauma spočíva v nervovom systéme jednotlivca a nie v udalosti, ktorá sa stala. Keď sme konfrontovaní s nebezpečnou situáciou, naše reakcie sú inštinktívne, nemáme čas premýšľať. Prirodzene sme nastavení tak, že základnou funkciou nášho mozgu je zabezpečiť prežitie. Korene traumatických reakcií môžeme vystopovať až v najhlbších a najstarších štruktúrach našej nervovej sústavy.

Všetky živočíchy vrátane človeka vybavila príroda nervovým systémom, ktorý má v prípade narušenia rovnováhy schopnosť dobrej sebaregulácie. Keď je sebaregulačná schopnosť zablokovaná alebo narušená, vznikajú symptómy traumy, ktoré sú ukazovateľom nerovnováhy. Všetci sme sa niekedy v živote ocitli v situácii, ktorá bola nečakaná, náhla, kedy sme stratili pocit bezpečia a kontrolu, kedy sme cítili strach, paniku, možno ohrozenie života, hrôzu, hnus či pocit bezmocnosti. Schopnosť zvládnuť náročné výzvy je u každého človeka iná. Závisí od skúseností, ktoré sme počas života nadobudli.

Trauma vzniká, keď je prelomená ochranná bariéra, organizmus je zahltený, tak sa uzavrie a spúta nevybitú energiu, ktorá bola vygenerovaná ANS/autonómnou nervovou sústavou na útok alebo útek. Keď sa z rôznych dôvodov nedokážeme o seba postarať, napätie v organizme ochromí jeho schopnosť adaptovať sa na situáciu, s ktorou je konfrontovaný, a prichádza k vypnutiu systému, zamrznutiu/paralýze.
Trauma teda nespočíva v udalosti, ktorá sa nám stala, ale v našej reakcii na to, čo sa nám stalo.

Aké typy tráum stretávaš vo svojej praxi?
Najčastejšie ide o rané a medicínske traumy, ktoré si vyžadujú prácu s vnútorným dieťaťom. Ďalšie časté témy sú rôzne strachy, neistoty, emočná nestabilita a výbušnosť, vnútorné konflikty a problémy vo vzťahoch. Tiež smútenie a strata blízkeho človeka, existenciálna kríza a paralýza, neschopnosť pohnúť sa v živote. Pracujem aj so ženami s pôrodnou traumou, alebo bolesťou duše po strate dieťatka.

Somatic experiencing je metóda, ktorá ti učarovala. Vďaka nej si pomohla už mnohým na ceste z traumy ku spokojnosti a radosti.
Metóda somatic experiencing vychádza z učenia Petra Levina. Ide o jemnú a citlivú prácu s našou nervovou sústavou a mne sa veľmi páči liečenie traumy v spojitosti s rečou a signálmi ľudského tela. Podporujem klienta, aby sa znova prepojil so svojím telom a naučil sa vnímať jeho jedinečný jazyk, ktorým sa mu telo prihovára. Somatic experiencing – somatické prežívanie je pre mňa životný štýl s kvalitami láskavej prítomnosti, prijatia a bezpečia, kedy sa môžem uvoľniť vo svojom tele a môžem dôverovať jazyku, akým sa ku mne prihovára. Nechať sa ním viesť, porozumieť svojim emóciám, nepotláčať, ale kultivovať a premieňať, naučiť sa dobre regulovať svoju nervovú sústavu. To je tá najlepšia prevencia traumy a zvládania stresu v náročných situáciách.

Ako môže človek u seba identifikovať alebo spozorovať, že je traumatizovaný a je čas vyhľadať terapeuta?
Nakoľko je naša nervová sústava odolná, vieme rozpoznať aj podľa toho, ako dokážeme byť tu a teraz, a koľko radosti sme schopní v každodennosti žiť, či sme schopní vnímať krásu a dobro napriek ťažkostiam, ktoré život prináša a koľko nadhľadu si vieme udržať. Symptómy traumatického stresu môžeme pozorovať, ak je narušená sebaregulačná schopnosť organizmu. Prakticky to znamená, že keď nebezpečenstvo pominie, zdravá nervová sústava sa pomerne ľahko dokáže dostať do rovnováhy. Nervový systém s narušenou schopnosťou sebaregulácie zostáva aktivovaný, aj keď nebezpečenstvo pominulo. Človek je potom akoby stále v strehu, reaguje neadekvátne s prehnanou emočnou reakciou aj na bežné nenáročné situácie. Môže pretrvávať zrýchlený tep srdca, poruchy spánku, neschopnosť odpočívať a relaxovať, potreba neustálej činnosti a kontroly, niektoré chronické bolesti. Tiež tendencie k úzkosti, panike, výbuchy hnevu, poruchy pozornosti, brnenie v tele, svalové napätie, ale aj málo energie, vyčerpanosť, otupenosť, nízky svalový tonus, pomalý tep, problémy s trávením, apatia, prestávajú fungovať vzťahy a systém sociálneho zapojenia, človek má tendenciu stiahnuť sa do izolácie a môže sa objaviť smútok a depresie.

Je možné traumu úplne vyliečiť? Je to náročný proces? Nie je jednoduchšie si tú bolesť nevšímať? Veď každý v živote zažijeme aj nepríjemné situácie. Pýtam sa týmto spôsobom schválne, pretože mnohí zranenia na duši potláčame, vypíname svoje cítenie.

Trauma nesie znaky strnulosti, zamrznutia, zastavenia tohto prirodzeného pohybu, ktorý sa v našom tele deje bez našej kontroly – v našich bunkách, tkanivách, svaloch, fasciách, v našom dychu. Prešla som už celkom dlhú cestu a bola som svedkom mnohých zázrakov. Preto viem, že zmena je možná. V snahe porozumieť dôvodom úzkostných stavov trávime príliš veľa času hľadaním príčin aktuálneho stavu, žalúdočných problémov, hypertenzie, arytmie, depresie a pritom si neuvedomujeme, že korene našich problémov môžu siahať ďaleko do našej histórie, do dávnej bolesti, často do detstva. Nedostatok lásky v útlom veku znižuje našu sebadôveru a radosť zo života. Na to, ako veľmi budeme milovať život, má rozhodujúci vplyv láska v útlom veku. Ak sme boli neprijatí matkou, otcom, zažili násilie, ktorému sme ako deti nemohli byť pripravení čeliť… v dospelosti sa môže potlačená bolesť stále pripomínať. Fajčenie, alkohol, prejedanie, závislosti, dlhodobé užívanie liekov sú sekundárne obranné stratégie, ktorými potláčame našu ranú depriváciu. Cesta von z utrpenia vedie cez ochotu stretnúť sa s bolesťou v nás a dovoliť jej existovať. Pocit krivdy, neprávosti, hnev, smútok, to nie sme my, je to uzamknutá energia z nedokončených obranných reakcií, ktorá sa chce hýbať. Nebrániť tomu pohybu znamená obrovskú úľavu. A otvorenie priestoru pre lásku, zdravie, tvorivosť a radosť.

Dá sa na traumu pozrieť aj ako na učiteľa? Ako na niečo, čo máme prekonať a posilní nás?
Jednoznačné áno. Stačí, keď sa pozriem na svoju cestu životom. Do môjho dospelého života som si z detstva niesla strachy, obavy, neistoty. Takáto výbava bola „skvelým” terénom na všetky zásadné lekcie, ktorými som potrebovala prejsť. Vydávala som sa, keď som mala 20 rokov, a krátko na to som sa stala matkou. Ťažké boli pre mňa pôrody našich dvoch dcér, tri nevydarené tehotenstvá aj moje rané materstvo. Trvalo mi roky, kým som dokázala dať do pohybu zamrznutú energiu v sebe a začala sa spájať s uzamknutými rovinami svojej duše. Rany po nenaplnených potrebách z detstva boli veľa rokov živé a spôsobili, že v záťažových situáciách som zdroje hľadala vo vonkajšom svete. S mojimi vnútornými zdrojmi som sa dlhé roky nedokázala prepojiť. Stretnutia so smrťou a strata blízkych osôb patria k najväčším výzvam, s akým sme my ľudia v živote konfrontovaní. Sprevádzanie mojej krstnej matky zomieraním sa však s odstupom času ukázalo ako jedna z najvzácnejších skúseností. Mala som takmer 40 rokov, keď som sa konečne vybrala na dno svojej duše. Zistila som, že tam vôbec nie je až taká tma, práve naopak. Postupne som sa stavala do svojej sily. Vzdelávala som sa, premieňala bolesť na poznanie. Všetko, čím som si v živote prešla, mi začalo dávať zmysel. Prišiel čas, kedy som zrazu za všetko to boľavé a smutné mohla s otvoreným srdcom poďakovať. A tak je to dodnes.

To najvzácnejšie v našich životoch sú naše zdravé vzťahy a liečivá blízkosť, ktorú si v nich vieme poskytnúť. Ten najdôležitejší vzťah je k sebe. Najskôr sa musíme znova zamilovať do seba, tak nesebecky. Čistou láskou precítiť úctu k životu, ktorý nám bol darovaný, a k nášmu telu, ktoré je tým jediným, čo naozaj máme. Dopriať pozornosť svojmu vnútornému dieťaťu, dovoliť si slobodne prežívať emócie, kultivovať ich prejavy, dosýtiť nedosýtené a naplniť nenaplnené bezpodmienečnou láskou. Prijať svojich rodičov v srdci, takých akí boli. Vystúpiť z role obete. Až potom dokážeme milovať iných ľudí, neutekať, keď sa na chvíľu zatiahne obloha, dokázať sa dotýkať, objímať, tešiť so vzájomnej blízkosti. Až potom máme silu a zdroje ustáť búrky a zvládnuť výzvy, ktoré prichádzajú.