Strážila som malé dievčatko, ktoré zažilo pár rokov dozadu silnú traumatickú udalosť a stratu rodiča. Častejšie sa sťažovalo na bolesť bruška.

Dievčinka si ľahla ku mne na gauč a opäť spomínala, že ju bolí bruško. Navrhla som jej, nech sa opýta svojho bruška, čo by potrebovalo.

Po chvíľočke odpovedalo: „Prepáč, musím ešte veľa tráviť.” To bola odpoveď jej bruška. Potrebovalo stráviť náročnú situáciu.

Vtedy som ešte nevedela, čo s tým ďalej, je to už pár rokov. Dnes si myslím, že by pomohlo, keby mohla o svojej strate viac hovoriť.

Sem-tam sa mi stane, že mi píšu známi, že ich deti niečo trápi, či by som vedela pomôcť. Myslím, že celkom dobre rozumiem detskej duši, ale nie som na ňu odborník.

Môže pomôcť, keď sa s nimi rozprávate, kladiete im jednoduché otázky a dobre im načúvate, prípadne hra alebo kreslenie.

Cez rôzne opisy povedia viac, ako si myslíte. Potrebné je vedieť im načúvať bez posudzovania a filtrov.