Ahoj, Silvia. Kedy si prišla na to, že sa chceš do umenia ponoriť úplne? Veľa ľudí tvorí popri inej práci, ty si sa rozhodla, že budeš primárne ilustrátorka. Postavila si sa za to, čo robíš rada… 

Vnímam, že to prišlo postupne počas mojej materskej so synom Maťkom. Ocitla som sa bez zamestnania a premýšľala, čo ďalej. Môj muž ma k tomuto kroku inšpiroval a postrčil.
Priznám, že som sa bála ísť s kožou na trh, nakoľko som síce z umeleckej rodiny, takže to mám ako sa hovorí v krvi, ale nie som umelecky študovaná. Kreslím a maľujem od detstva, ale nikdy som nenašla odvahu robiť to naplno. No a môj muž mi povedal – Kedy keď nie teraz?! Tak som sa do toho pustila. Stalo sa to mojím zamestnaním.

Zmenil sa vďaka tomu tvoj prístupu k tvorbe? Už si nemusíš na prácu ukrajovať čas… 

Je to ešte čerstvé rozhodnutie, takže to nemôžem riadne posúdiť. Zatiaľ organizujem a rozbieham sa. Mám v pláne otvoriť vlastný ateliér mimo domu, pretože keď tvorím doma, stále ma vyrušuje a volá nejaká povinnosť, nevyhnutná potreba uložiť a upratať to, vyhodiť tamto, vyvešať bielizeň, navariť. Pozná to určite každý „homeofficer“.

Rada by som sa pozrela na tvoje obrazy, akou technikou tvoríš?

Ťažko povedať, mám také fázy. Teraz už niekoľko mesiacov tvorím s tušom, atramentom a perami perokresby. Predtým som mala dlhé obdobie akvarelu a akrylu. Strieda sa to u mňa podľa nálad. Veľa robím aj s digitálom, nie som síce grafička, neviem zalamovať a tvoriť logá, ale dokážem vypracovať brožúry a rôzne iné zákazky klientov. Sľúbila som si, že sa doučím technické spracovanie dát a budem sa viac zaujímať o sociálne siete, ale zistila som, že ma to jednoducho nebaví, chcem svoj čas venovať primárne umeniu. Radšej si niekoho prizvem na spoluprácu a svoju pozornosť zameriam na to, čo ma teší a napĺňa.

V čom vnímaš výnimočnosť svojej tvorby?

Premýšľam, čo je na mojej tvorbe výnimočné. Podľa mňa je výnimočná tým, že každý obraz v sebe skrýva celý príbeh. Má svoje posolstvo.
Základ tvorby mám v rodine, dvaja strýkovia boli umelci, tretí je architekt. Stará mama bola kostýmová výtvarníčka, neskôr sa dala na vlastnú tvorbu a tvorí do dnešného dňa – a to má 90 rokov. Vďaka umeniu som mala šťastné detstvo. Dúfam, že aj moje deti to budú tak vnímať, keďže sú ním obklopené. Jediné, čo môžeme deťom dať, je láska a umenie. Keď tvorím, myslím na svoju rodinu, mám s nimi spojenie a vždy, keď niečo dokončím, volám Babi, či je s tým spokojná.

Pre mňa sú tvoje kresby ako výlet do už existujúceho sveta fantázie, do ktorého nemám prístup, ale ty áno. 

Áno. Toto mám odkukané z rodiny – po svojom strýkovi „surrealitovi“. Karol mal vo svojej hlave celú krajinu aj s postavami a príbehmi, ktoré si žijú svojím vlastným životom.
Stará mama zase rozprávala rozprávky, nekonečné príbehy, ktoré nadväzovali.
Veľa postáv v mojich maľbách sú reálni ľudia a občas dám do niektorých aj svoj autoportrét. Ten, kto maľuje postavy, dá vždy do obrazu podvedome samého seba. Keď si prechádzam svoje kresby, nachádzam v postavách kúsok seba.

Aké je to byť videná? Prostredníctvom tvorby odhaľuješ, kto si a ako vnímaš svet. 

Je to pre mňa zatiaľ ťažké, bojujem s tým. Sú to 3 roky odvtedy, čo som vyšla s kožou na trh, pokročila som a už dokážem dať na Instagram foto svojej hotovej kresby. Nemám totiž problém uverejniť veci, ktoré sú rozpracované, majú v sebe prísľub, že sa môžu zmeniť. Avšak hneď ako som ich dokončila, nebola som ochotná ich ukázať. Zlepšujem sa.
Priznám sa, som prokrastinátor veľkého kalibru, nedoťahujem veci dokonca, dokážem sa nadchnúť pre milión vecí. Som lenivá vždy, keď sa dá. Keď mám príležitosť, zaleziem si pod perinu. Nechce sa mi učiť veci, ktoré ma nezaujímajú, aj keby som ich potrebovala. Nezáleží mi na malichernostiach.
Napriek tomuto všetkému, respektíve s tým všetkým, sa mám rada a myslím si, že som dobrý človek. Prestala som sa hrať pred sebou aj pred niekým iným na to, čo nie som.

Čo pre teba znamená, keď je niečo dokončené?

Je to náročná téma. Veľa vecí rozbehnem a nedokončím, niektoré obrazy mám rozpracované aj niekoľko rokov. Buď sa s nimi nechcem rozlúčiť, alebo som už prešla do fázy, keď to, čo som maľovala, vnímam úplne inak a neviem sa pohnúť ďalej. A čo pre mňa znamená niečo dokončiť?
Ochota pustiť to do sveta. Niekomu to odovzdať. Fakt, že som spokojná s výsledkom.

Máš svoju obľúbenú farbu?

Nemám vzťah k ružovej a napriek tomu je v mojom živote prítomná viac, než by som chcela.
Posledné veľkoformátové obrazy, ktoré som robila, sú paradoxne tiež ružové. Nemám ju rada, ale niečo ma na nej priťahuje. Milujem však modrú a zelenú, to sú moje farby. Pri tvorbe sú však dlhodobo favoritmi čierna a biela, to je najsilnejšia kombinácia.

Maľuješ ženu a jej hlboké aspekty, ako vnímaš ženu a jej energiu? 

Milujem, že som žena. Ženy obdivujem, páči sa mi, keď sú mocné a emancipované, nie však tvrdé. Úžasná je ženská hebkosť a vláčnosť. Dokážu byť často viac osôb v jednej. Vnímam ich ako dokonalé stvorenia, zväčša.
Prešla som si obdobím, keď sa mi páčili dokonalé ženy – modelky a krásni muži. Už to tak nie je. Teraz hľadám nedokonalosti. Je nudné, keď je niekto dokonalý. Páči sa mi, ak má niekto jedno oko inak položené alebo keď má žena úzke pery, či odstávajúce uši. Priťahujú ma drobné nedokonalosti ľudského tela.

Ako si dobíjaš baterky? 

Spánkom, milujem spať. V prírode, najmä túrami alebo sedením a vyhrievaním sa na slnku. Som slnečný človek, narodila som sa v zlom podnebnom pásme. 50 odtieňov šedej oblohy ma nezaujíma, keď je slnečný deň, som šťastná.

Keby si samu seba mala popísať ako krajinu, aká by bola?

Prírodná zvlnenosť, slnko, more a víno, mám ho veľmi rada a naučila som sa ho vychutnávať. Veľmi veľa zelene, zvlnené malé pohoria, veľa vody. Hlavne modrá obloha. Možno Toskánsko, Provensalsko.

Mohla by si nám odporučiť nejakú knihu alebo film?

Pre deti by to boli všetky kniha od Braňa Jobusa, lebo jeho rozprávanie sa mi vždy zobrazí v hlave. Takú divokú fantáziu ako on má málokto. Konkrétne Láskavé rozprávky, vždy keď som ju čítala dcére, plakala som od dojatia, a Ja nič, ja muzikant. Od Moniky Kompaníkovej Hlbokomorské rozprávky, tie sú krásne. A dospelácka kniha – Kvety pre Algernona alebo od Bulgakova Majster a Margaréta. Čítam veľa a mnoho rôznych žánrov. Z filmov sa mi do pamäte zapísal Big Fish, Cold War, ale ten jedine na plátne, a teraz najnovšie som bola unesená z filmu Trojuholník smútku.
A potom severské filmy, v ktorých hrá Mads Mikkelsen.