Limbický odtlačok

Domorodci a emócie
Indiáni, a asi nielen oni, ale všetky prírodné kmene, majú krásny zvyk týkajúci sa prežívania emócií. Napríklad matka, ktorá má syna a púšťa ho v jeho štrnástom roku života, aby svojou cestu kráčal ďalej viac s otcom a priúčal sa mužskému svetu. Doteraz bol denno-denne s matkou, ktorá sa o neho starala, vlievela mu do „žíl“ lásku, nehu a ochranu. Naraz sa ho musí vzdať. Nie preto, že je zlá. Nie preto, že by mu škodila. Ale proste preto, že nastal čas pre syna kráčať inak. Matka to vie odjakživa. Syn to vie. Všetci to vedia. A predsa je tu bolesť matky, ktorá plače. Je smutná a prežíva stratu. Aj keď logicky vie, že to strata nie je. No jej život bude iný…

Ako sa k tomu postaví kmeň? Nie, nie, táto matka nepôjde na kávu s kamarátkou, ktorá jej bude hovoriť že, všetko je v pohode a že to má vziať z tej lepšej stránky. Ani sa neopije na večierku, aby zabudla, ani sa nebude hádať s jeho otcom, aby ho manipulovala... Ani jej rodina nebude brojiť proti inej rodine a vymýšľať ťahy, ako získať syna nazad. Nič také. Títo domorodí rodičia sú totiž stále rodina, nerozvádzajú sa. Sú spolu. Len syn už bude pod vedením otca a môže odísť do pralesa na dlho, bez zaručeného výsledku. Mužský svet má svoje výzvy, kam ženy naozaj nepatria.

Čo urobí domorodá matka? Sadne si k rieke a bude tam sedieť, dívať sa do plynúcej vody a plakať, smútiť… Tak dlho, až sa všetok smútok odplaví. Fakt, či to bude hodina, deň, týždeň, alebo mesiac nehrá rolu. Pretože iné ženy sa o ňu starajú. Nosia jej vodu, jedlo. Bez slova sedia opodiaľ a držia pri nej stráž vo dne, v noci. Dávajú citovým prežitkom priestor. Takto vyzerá spolupatričnosť a empatia v praxi. 

Smútok sa odplaví s vodou. Nádej a radosť sa narodia. Nič sa nepotlačí. A matka je spolu s celým kmeňom čistá. Jej city sú čisté, aktuálne a rýdze. Nie je čo potláčať… Naučme sa tejto úcte k vnútornému svetu aj v civilizovanom svete.

Transformované emócie sú tie, ktoré sú uznané, ktoré nie sú potlačené a nie sú akoby prekryté niečím klamlivým. Sú iba také, aké sú, a tým, že ich púšťame a akceptujeme, dovoľujeme, aby duša použila duchovnú silu k ich premene. Tým sa v nás vytvára priestor, ktorý sa následne vyplní láskou. A takto jednoducho to môžeme robiť každodenne. I keď to nie je jednoduché. No pokiaľ sa bytie s vlastnými emóciami stane naozaj súčasťou života človeka, tak sa zmení aj svet.

Ak by sa práca s emóciami stala rovnocennou aktivitou ako zarábanie peňazí, veľmi rýchlo môžeme očakávať skutočný mier na zemi. Keď to človek urobí, zoberie svoje emócie do svojej zodpovednosti a venuje sa im tak, aby spracoval všetky nepohodlné tlaky a prežitky, tak sa upokojí. A s ním celý svet. Vibrácie sveta sa upokoja, nebudú žiadne vojny, žiadne hádky ani žiadne vraždy. Pretože všetky tieto javy sú odrazom nespracovaných emócií v každom jednom človeku.

Premena sveta začína v jednotlivcovi. Začína v každom z nás, tak nehovorme, že nemôžeme ovplyvniť mier na zemi a že to, čo sa deje vo svete, sa nás netýka. Dianie v našom vnútornom svete je rovnako dôležité ako večerné správy. Vnútorný svet formuje ten vonkajší, ktorý následne zobrazuje stav a pomer síl. Vonkajší a vnútorný svet sa nás týka.

Týka sa nás a svetový mier môžeme začať budovať tým, že vybudujeme mier v sebe. Na to je potrebné, aby sa prečistil emočný priestor v našej hlave, v našej duši a v celom našom bytí. Toto je jednoduchý a veľmi účinný, stopercentne zaberajúci návod, ktorý sa dá používať každodenne. Je to jedna zo zodpovedností, ktoré učím na konzultáciách a seminároch. Keď dostatočne dlho vydržíme s tým, čo sa deje v nás… so všetkými emóciami, tieňmi (emócie, ktoré nie sú príjemné), potom zistíme, ako na tom sme.

Keď sme unavení a máme málo energie, ľahko podliehame smútku, pochybnostiam a chmúrnym myšlienkam. Môžeme to brať príliš vážne a s danou situáciou zápasiť. Alebo si uvedomiť, že nám veci nevychádzajú, ako si ich predstavujeme. Tento rozpor a nenaplnené očakávania nás oslabujú. Proste sme nejakým spôsobom oslabení.

Presne tie veci, ktoré na nás vyliezajú v oslabení, ako napr. hnev, pochybnosti, ľútosť, úzkosť alebo agresia, sú dôležité. Ono toho nie je veľa. Iba sa to stále opakuje. A keď sa veci opakujú, máme pocit, že sa točíme dokola a sme v pasci. Skúsme na to ísť inak. Skúsme sa pozrieť na tieto nepríjemné stavy ako na návštevu. Napríklad úzkosť a ľútosť sú obličková návšteva. Emócie, ktoré sú spojené s pečeňou, sú hnev alebo agresia. Žlčníkové návštevy sú zase zatrpknutosť alebo nevraživosť.

Emócie sa prejavujú toľkými spôsobmi, koľko je ľudí na svete. Ak máme pocit, že žiadne negatívne emócie nemáme alebo nevieme, ktoré to sú, tak ich preskúmame a odpovieme si na otázky: Keď som oslabený, unavený, mám málo energie, ako reagujem na podnety z okolia? Keď som pod tlakom, aké tendencie sa u mňa objavujú? Uzavrieť sa, bojovať, kritizovať, komandovať… Alebo máte iné? Tak ich rozpoznáte. Ony vyliezajú samy. Prepadajú vás myšlienky… nie som dosť dobrý, toto nebolo dobré. Kritika, ľútosť, neistota. Navštevujú vás? Pozorujte a neberte to až tak vážne.

Ako emócie nebrať tak vážne? Neber to tak vážne je veta, ktorú sme počuli asi všetci. Hlavne v situáciách, kedy to nebolo možné vážne nebrať. A ako sa to robí? Moja rada znie: Dovoliť si to cítiť a zároveň vedieť, že ja presahujem emóciu a nie ona mňa. Neberte to tak, že tá emócia ste vy. Ale tak, že vami prechádza. Umožnite jej prejsť a uvoľniť sa. Pozorujte, v akej sile sa vám ukazuje. Pretože ak s ňou dokážete byť čo najčastejšie, emócia sa prečistí. Keď sa následne objaví znovu, tak s menšou intenzitou. Ale pozor! Tá menšia intenzita nie je výrazná, nie je to výrazný skok. Je to menšie a menšie, jemnejšie a jemnejšie. Je dobré si to všímať, naozaj to skúmať a hrať sa s tým. Brať to ako pokus. Ako niečo, čo vás baví.

Je to dobré aj preto, že vďaka tejto praxi získate odstup. Pokiaľ máte agresívneho rodiča, ktorý na vás útočí slovne alebo fyzicky, krikom, emóciami, tak to je niečo, čo váš systém už vôbec nechce zažívať. Chráni vás pred opakovaním. Zubami-nechtami vás chráni pre tým, aby sa táto skúsenosť znovu opakovala. Je tam taká záklapka, ktorá vám nechce dovoliť znovu to prežívať. A to je ten trik. To je to náročné, pretože potrebujete prejsť aj týmto. Pud sebazáchovy je taký silný, že vás nechce nechať s tým byť. Tak dlho sa systém bráni, až sa unaví a pochopí, že toto len tak neodíde, že tomuto sa proste nedá vyhnúť. A keď príde toto pochopenie, vytvorí sa priestor pre prijatie.

Priestor pre ÁNO. Áno, aj toto chcem prijať do svojho života. Aj toto ohavné a bez súdu. Ochota prijať aj toto, sa dostaví v nečakanom čase. Môžeme si to aj priať, ale zrealizuje sa to až v dobe, kedy to dozreje. Nedá sa to naplánovať, ale pokiaľ máte tendencie a prianie prijať aj tie najväčšie tiene svojej vlastnej bytosti alebo sveta, tak sa to určite stane. V pravý čas.

Je dobré to zobrať ako hru, pretože to hra naozaj je. Nič z toho nie je skutočné. Toto je hra, ako keby ste zabalili kamienky alebo bonbóny do nejakých ohavných, hnusných obalov. Bonbóny v obaloch, ktoré sú na prvý pohľad odpudivé. A potom sa hrali na to, kto má najviac odvahy rozbaliť čo najviac bonbónov. Koľko bonbónov rozbalíte a nezľaknete sa tých ohavných obalov, toľko sladkostí a toľko dobrôt vo svojom živote získate práve touto odvahou. Skúste to brať presne ako túto hru. Ono je to ťažké, keď to prežívame na vlastnej koži.