Viac ako rok sa nás téma bezmocnosti a strachu zo smrti dotýka a my nejako reagujeme. Niekto bezmocnosť a strach nevníma ako niečo mimoriadne. Hovorí, že smrť patrí k životu v dualite. Inému zas celospoločenské témy s koronavírusom otvárajú jeho vlastné neukončenia. Spomínate si, čo rozumieť pod neukončeniami? Sú to osobné témy, ktoré sa nám zvyčajne aktivujú už v detstve a opakujú ako bolestivé zranenia, kým ich v porozumení sebe samému ukončíme. Keď neukončíme, objavujú sa ako tiene celý život. Momentálne okrem iných tém je aj téma bezmocnosti a smrti na programe dní, a tak zaznieva i na stretnutiach v etikoterapeutických kruhoch.
Andrea: Odrazu som mala zvláštny pocit, že ma opustili obidvaja rodičia. Spracovávala som ho v sebe, snažila sa mu porozumieť, našla som za ním pocity viny aj potrebu odpustiť. V deň, keď som si riešila tieto pocity, nás prišiel navštíviť môj otec. Ponúkala som mu niečo na pitie, zjedenie. Nechcel. Vraj mu takmer tridsiatka priateľov počas kovidu odišla na druhý breh. Znovu sa mi spustil smútok. Mám pocit, že otec sa chystá zomrieť. Neviem, či sú to len moje strachy alebo moja intuícia…
Zároveň som si spomenula na situácie v nemocnici, keď príbuzní pacientov nevedia pustiť svojich rodičov. Uvedomujem si, že nepustením len celú situáciu sťažujú tomu, kto umiera. Pochopila som na vlastnej koži, aké je to ťažké, aký veľký je strach zo straty rodičov.
Magda: Keď stratíš rodičov, môžeš byť akokoľvek vedomá, s ich odchodom nie je jednoduché zmieriť sa. Potrebuje to svoj čas. Pred bolesťou, že môžeme stratiť svojich rodičov, nás nič neuchráni. Ani žiadne vedomie, ani súcit, lebo jednoducho tá bolesť v nás je, či už strácame blízkych ľudí alebo si uvedomíme, že ich môžeme stratiť. Je ľudské mať emócie smútku, netreba na seba tlačiť, že by to malo byť nejako inak. Veľmi mi pomáha, keď si uvedomím, že som človek a môžem si vziať pár dní voľna, keď nedokážem fungovať a cítim len bolesť, krivdu a nespravodlivosť. Viem, pár dní pomôže, lebo emócie potrebujú prejsť.
Juraj: Pred rokom mi zomrel otec a teraz som našiel doma maľbu Krista. Na jej opačnej strane je meno môjho otca. Maľba ma s ním hlboko spája. Podobne ako Andrejka cítim, že strata oboch rodičov je silné strata. Keďže mám z rodičov len mamu, mám pocit, že si ju viac vážim, keď si uvedomím, že pozemský život netrvá večne. O to viac mám potrebu si mamu užiť, viac s ňou byť.
Ivana: Chcem sa podeliť o pocit bezmocnosti z chápania smrti mojím desaťročným synom. Pozerali sme film o umučení Krista. Môj syn verí v to, že Ježiško sa narodil, že Ježiško nám nosí darčeky… ale nedokáže pochopiť smrť a zázraky, ktoré sa diali v Ježišovom živote. Celý čas ma presviedčal – Mami, to nemohol Ježiš chodiť po mori, mami, on nemohol vzkriesiť človeka, mami, toto nie. Akokoľvek som sa snažila ho presvedčiť, vysvetliť mu ukrižovanie a neľudskosť, krutosť, ktorú ľudia páchali na Ježišovi, nešlo to. Podľa neho ani smrť Ježišova sa nemohla stať tak, ako ju poznáme – Mami, to určite nie. Uvedomila som si, aká som bezmocná v schopnosti vysvetliť mu Ježišovu smrť, dať mu logický argument. Chcela som ísť cez srdce, on to absolútne neprijímal. Potom som rozmýšľala, kde som vo svojom živote bezmocná, kde si sama neviem dať rady so svojím životom, keď mi dieťa ukázalo, že som neveriaca, že v niečo neverím… Môj syn je naozaj ako neveriaci Tomáš. Konkrétnu vec musí doslova vidieť, aby mi uveril, aby niečo prijal. Smrť Ježišovu už vôbec nevie pochopiť a ja som zostala bezmocná.
Juraj: Ivanka, rozpoznala si v synovom správaní svoju nedôveru a nejaké ilúzie?
Ivana: Možno… Pred niekoľkými rokmi som sa rozviedla a tvárila som sa – ja to dám, ja som silná. Obhajovala som si svoju pravdu. Žiaden problém, viem si všetko zariadiť, vybaviť. Všetci dookola mi hovorili, že som silná, že to zvládnem. Ako čas plynie, uvedomujem si, že až taká silná nie som. Možno toto je to, že sa klamem, som neveriaca…
Vladimír Červenák: Ivanka, otázka je – Máš byť vôbec takto silná? Je to tvoja sila, keď budeš silná ako muž, keď vydržíš, zatneš zuby a dáš to, dôjdeš do cieľa… To je lineárne myslenie smerujúce na cieľ. Mužské. Ty máš ženské telo, uvedomuješ si viac a viac svoju ženskosť: Je sila ženy v tom byť rovnaká ako muž? Sila ženy môže byť v úplne niečom inom a inde. Si silná. Celý čas si bola silná, len to nevidíš. Inak.
Je to ten istý príbeh, ako porozumieť zmyslu smrti. Vidíme v ňom dva symboly: príbeh s ukrižovaním sa mohol stať, lebo krutosti sa dejú naprieč dejinami. Takých príbehov vieš dieťaťu ukázať tisíce. Hlbší pohľad na život a smrť Ježiša je práve o viere, dôvere a porozumení. Pochopiť, že na jednej strane bol synom človeka, a tak sa ho aj ľudská krutosť dotýkala. Na druhej strane príbeh ukazuje na to podstatné: Ježiš sa nestotožňoval s telom. Stále opakoval – Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Ukazuje, že kráľovstvo je vo vnútri nás samých. Ukazoval, že telo je dočasné a pominie. Duch je večný, nesmrteľný, nemožno ho ukrižovať. Duch z hrobu vyjde, nech by tam bol akýkoľvek kameň priložený.
To je tá istá téma, ktorá sa nám opakuje aj cez predchádzajúce rozprávanie Andrejky. Stotožňovanie sa s fyzickým nám ukazuje, ako lipneme na našich blízkych. Pritom od narodenia poznáme poriadok sveta, že prirodzene odchádzajú skôr tí skôr narodení ako tí, ktorí prichádzajú neskôr. Napriek tomu závislosť na nich je silná a ľudská, ako ste v diskusii povedali. Je prirodzene ľudská. Prirodzene ľudská je strata vedomia. Prirodzene ľudské je upadnúť do nevedomia a závislostí. Závislosti sú prirodzené a ľudské, ale treba vedieť, kam závislosť smeruje, ak ju nerozpoznáme a nerozhodneme sa ju ukončiť.
So závislosťou a so smrťou sa nedá bojovať. Treba ich prijať. Môžem prechádzať aj hnevom, aj bolesťou, aj ľútosťou. Dôležité však je na pozadí si uvedomovať, že to nie som ja, ale hnev, bolesť, ľútosť sú vo mne. Ak sa stotožním, že to ja som nahnevaný, melie ma. Idem stále hlbšie a hlbšie a na istej úrovni stratím možnosť pozorovať, kontrolovať alebo sa vrátiť späť. V tom je nebezpečenstvo. Čiže prvý krok je uvedomovať si bezmocnosť alebo nevedomosť. Aj synovi môžeš povedať – Neviem, ako to je. Takto nám to odovzdali naši predkovia, takto tomu veríme, takto sa to učíme a možno raz prídeme na tajomstvo za tým. Je to mystérium, veľa tajomstiev, ktoré máme odkryť.
Ivanka, aj tvojho chlapca čoskoro čaká jedno veľké prebudenie – darčeky nenosí Ježiško. To môže zásadným spôsobom opäť zatriasť jeho vierou: už nielen to, že ukrižovanie je mýtus, že Ježiš vstal po smrti, ale ešte aj tomu poslednému, čomu veril, že darčeky… aj tomu prestane veriť. Stratí vieru. Už máš, Ivanka, len malý čas na to, aby si mu ukázala, že niečo, čo navonok vyzerá, ako to je, ešte neznamená, že je to tak vo vnútri. Vo vnútri to môže byť inak.
… že darčeky nosí Ježiško? Áno, ale niečo vo vnútri teba ti dáva silu chodiť do práce, zarábať peniaze a synovi darček kúpiť. To je sila ducha. To reprezentuje Ježiš. Keď je duch silný, môžem čokoľvek, čokoľvek pre teba bude existovať, aj keď ostatní akýkoľvek čin odsúdia. Všetko sa dá – aj prejsť suchou nohou po vode, aj nakŕmiť hladných, aj robiť zázraky.
Zázraky sa dejú, keď sa ich naučíme vidieť. Normálne sa naučíš vidieť, že zázraky sa neustále dejú. Každý deň. Človek túto schopnosť potrebuje v sebe prebudiť. Povedať synovi – Učím ťa vidieť zázraky aj tam, kde ich iní nevidia. Učím ťa vidieť zázraky aj vtedy, keď iní budú hovoriť, že to tak nie je. Ty ostaneš silný, syn môj. Udržíš takto v synovi niečo, čo mu vnútorne pomôže necítiť sa osamelým a opusteným. Sám na všetko. Najhoršie, čo sa totiž človeku môže stať, je pocit samoty. Na samotu nie je liek, na osamelosť nie je tabletka.
Pocit osamelosti je najťažšia choroba, ktorá na zemi je. Človek, ktorý sa cíti osamelý, sám, nemá v sebe rozsvietené svetlo. Zhasol. Mať vnútorné svetlo – to je sila ženy, to je ženská podstata v každom v nás. Keď svetlo máš, necítiš sa osamelý, cítiš sa v bezpečí. Keď svetlo v sebe nemáš, budeš robiť všetko, aby si bol vonku v bezpečí – budeš stavať múry, dvere, zámky. Pritom ide o to – nájsť v sebe Kristove svetlo. To je tajomstvo všetkých mystérií, ktoré nájdeš v rôznych svätých knihách z rôznych systémov. Vždy je to o tom istom – o vnútornom svetle.
Potrebujeme sa naučiť vidieť neviditeľné. Aj tvoj syn. Treba vysvetľovať, že ide o mystériu a schopnosť porozumieť tomu, čo racionálnym rozumom teraz nechápeme. Naučiť sa myslieť aj týmto spôsobom. To je zručnosť, schopnosť, ktorej sa dá naučiť. Myslím si, že všetko toto, čo sme rozvinuli cez Kristov príbeh i cez smrť rodičov, je často náš tieň, ktorý máme, keď sme v bezmocnosti. Nerozumieme. Dôkazy všetkého stále hľadáme vo vonkajšom svete. Tie v ňom nie sú. Pamätajme – moje kráľovstvo nie je z tohto veta. Kráľovstvo máme každý v sebe ukryté.
Existenciu Boha nemôžeme dokázať zvonku. Jeho existencia je len osobná skúsenosť, ktorú môžeme zažiť a nedá sa o ňu podeliť. Nie je o tom, na perách mať Krista, ale mať ho v srdci. Presviedčať iných, o čom presvedčení nechcú byť, je len vyvolávanie agresivity a násilia. Zážitok božského, je zážitkom celistvosti, úplnosti, vnútorného naplnenia. To, čo je úplné, celistvé, je božské. Boj je JEDNO v neprejavenej podobe a duálne v prejavenej podobne. Dve strany duality sú zjednotené v jednom. Duálnymi sa zdajú byť, to je ilúzia.
Andrejka, ešte k tvojmu príbehu s otcom. Nikdy nikto nevie, kedy život skončí. Tvoj otec prišiel, lebo mu veľmi záleží, ešte kým tu je, aby si užil naplno čas s tebou. Je veľmi dôležité, že máš intuíciu a cítiš. Potom budeš cítiť aj to, že nie teraz za každú cenu s ním byť stále. Keď však s ním budeš alebo si s ním voláš, alebo sa stretnete, buď s ním v tej chvíli vedomá. Preži každú jednu sekundu naplno. Možno mu povedz slová, ktoré mu určite ešte povedať chceš, kým tu je. Najväčšie výčitky prichádzajú vtedy, keď si vyčítame, čo sme kedysi neurobili. Najväčšie výčitky prichádzajú vtedy, keď si vyčítame, čo sme neurobili, hoci sme to chceli alebo mali urobiť. Teda nie to, čo sme urobili, ale to, čo sme neurobili, si človek vyčíta.
Prijať dočasnosť je ľahšie vtedy, keď prijmeme aj svoju dočasnosť. Keď nie sme sami vysporiadaní so svojou dočasnosťou a smrteľnosťou, tak sa nám zrkadlia v pocitoch a ťažko prijímame dočasnosť iných. Príbeh s otcom ti ukazuje, Andrejka, aj tému prijatia vlastnej smrteľnosti. Ak prijmeme dočasnosť, stávame sa bdelými. Hovoril o tom aj Juraj, keď po otcovom odchode má omnoho väčšiu úctu k matke a viac si váži jej prítomnosť. Keď je s ňou, je bdelší, vedomejší. Vedomejšie prežíva prítomný okamih. Keď sa naplníš pocitom prítomného okamihu, že blízkeho človeka máš zažitého, omnoho ľahšie prijmeš aj to, že jeho cesta pokračuje ďalej. Jeho cesta smrťou nekončí.
Obrovskou pýchou je, keď chceme držať ľudí pri sebe a nevidíme, že jednoducho potrebujú ísť ďalej. Nastal ich čas, cesta pokračuje. Cesta nikdy nekončí. Vo vonkajšom, materiálnom svete nič nie je večné. Nič nie je naveky, lebo tok energie sa neustále mení, neustála zmena prebieha. Prijatie dočasnosti, hmotnej dočasnosti nám môže pomôcť liečiť sa zo závislosti, pripútanosti na blízkych. Môže nám pomôcť liečiť sa z toho, že sa snažíme fyzicky akoby zamrznúť. Snažíme sa, aby prítomný okamih stuhol a nič sa nemenilo. Chceme istotu tuhosti. To je obrovská bolesť a utrpenie.
Fyzický svet je dočasný, či sa nám to páči, či nepáči. Ak sa nám to nebude páčiť, budeme trpieť. Je to normálne a prirodzené. Veľmi dôležité však je, aby sme sa v schopnosti prijímať posúvali aspoň o malinké krôčiky ďalej, aby sme sa chceli naučiť prijímať dočasné situácie. Vtedy sa nám darí zažívať prítomný okamih omnoho hlbšie, nie povrchne. Obrovskú časť života sme prežili len v povrchných vzťahoch a povrchnom žití. Boli sme napríklad síce u našich starkých, ale mysľou sme boli už úplne inde. Alebo nám jeden zo starkých začal niečo rozprávať a nás to otravovalo. Boli sme naštvaní… Prečo to musíme počúvať?
V tej chvíli, keď prijmeš blízkeho človeka a zažiješ ho, sa naplníš. Potom je veľmi ľahké vidieť aj jeho naplnený čas a pustiť ho. Veľkou školou teraz prechádzame. Obrovskou školou, ako prijímať situácie, ako nimi prechádzať, ale netlačiť na seba. Dovoliť si prežívať aj negatívne emócie, lebo sú veľmi dôležitým signálom, ale v sebe mať – chcem porozumieť. Nie hneď a zaraz. Uvedomiť si, že všetci sme momentálne v procese porozumenia a dovoľme, aby proces plynul a prebiehal. To je kľúč k schopnosti, ako súčasnými situáciami prejsť dôstojne. Rastieme spolu.
DagmaRA Sarita Poliaková, Vladimír Červenák
www.advaita.sk
Add a Comment