V predchádzajúcom čísle sme písali o zázračnom internete, ktorý v lesnom prítmí ticho bzučí pod našimi nohami. Utajené svety sú tu s nami a ešte dlho, keď tu my nebudeme, pretrvajú. Celá príroda a celý svet, ktorý nás obklopuje, je jeden zázračný a čarovný, veľmi málo poznaný celok. A my sme jeho časťou. Ideálne súčasťou…
Najvyššou autoritou pre ľudí aj neľudí, všetky bytosti odjakživa, od úsvitu sveta, na ktorý nemáme možnosť dovidieť, je tzv. príroda. Píšeme tu, na tomto mieste, o tom z rôznych uhlov, pretože aj zachované a oživované obrady sú len odrazom tohto vzťahu.
Nevypadnúť z celku. Zachovať súvislosti. Spojiť sa so Zdrojom. Neporušiť najvyššie zákony. Nakloniť si priazeň. Vyjadriť úctu. Dodržať presné časové a podľa možnosti aj miestne podmienky. Aj pravidlá.
Nevynechať, nezabudnúť. Nezradiť, nezneužiť, nepodviesť. Neublížiť!
Naši predkovia, najdávnejší aj ešte celkom nedávni, ktorých činy a konanie dokážeme vo svojej pamäti ešte dosledovať, lebo sme ešte spojení sčasti spoločensko-kultúrnymi väzbami, návykmi a dozvukmi, zaobchádzali so svetom, do ktorého sa zrodili, ako s najvzácnejším diamantom. Opatrne, v detailoch, v celku. Ten svet zahŕňal všetko živé aj naoko neživé. Ľudia ako súčasť celku, v čo dúfali, cez vyostrené a pre nás nepredstaviteľne jemné vnímanie a posudzovanie javov s týmto nemali toľko práce ako my dnes. (My, dnešní obyvatelia tejto planéty, si pomáhame, aby sme videli záblesk zabudnutého, všelijakými divnými nápojmi a úkonmi, najčistejší z nich je prírodný obrad v kolobehu podľa zachovaného spôsobu našich praotcov a pramatiek…Tak ako ho dodržiavame my, a neodvážime sa tak nekonať! Nie zo strachu.)
Rozhovor so svetom
Magický spôsob videnia sveta našich predkov viedol presne a neomylne, míľnikmi na ceste boli symboly, odkazy, svet sa im prihováral. Išlo o dvojsmerný proces, nie ako dnes, príroda môže kričať, koľko chce, zvieratá môžu zavýjať a revať od utrpenia, rastliny plakať… Uši sú hluché, oči dovidia po najbližší monitor či štartér. A ak by ste aj náhodou chceli precitnúť, pretierate si oči a napínate uši, v informačnom šume zachytíte len schaosené signály.
Urobili sme ako ľudstvo všetko pre to, aby sme sa vyčlenili. Oddelili. Odumreli. Zatláčame tieto pocity viny a poznanie, ktoré máme všetci, lebo ich pripustenie a vytiahnutie na svetlo sveta by nás zničilo, – keďže, či chceme, alebo nie, sme deťmi tohto sveta a vesmíru a Zem je naša matka a Slnko náš otec.
Čipovanie, náhradné diely v našom „biostroji“ , implantáty, strieranie prirodzenosti a neprirodzenosť a zvrátenosti povyšovať na normu a vytvárať z nich nové náboženstvo, toto nie je „rukopis“ ľudí. Hlučné železné stroje, nemilosrdne zarývajúce zuby do matky Zeme… koho tento pohľad nebolí, koho pri ňom nestrasie, má vážny problém… Naši predkovia pred oraním pluhom bozkávali zem a prosili ju za odpustenie, že jej spôsobujú bolesť… dlho boli pluhy drevené, kov nastúpil až potom.
Plytká brázda bola normou.
Starí Maďari a polka Ázie nosila topánky s ohrnutými špicami. Dôvod: aby neublížili zemi, keby sa náhodou potkli. Hádzanie nožíka do zeme bolo nemysliteľné, neúctivé, akoby si bodal do svojho rodiča. Intuitívne, aspoň podaktorí, toto všetko vnímame, sú veci, ktoré sa štítime urobiť.
Zem ako nepriateľ
Je tu však s nami nepríjemne mnoho „ľudí“, čo nemajú ani potuchy o takto vnímanej realite. Ba čo viac, správajú sa k Zemi ako k nepriateľovi, nenávidenej bytosti, ktorú je potrebné ponížiť, zničiť. S ňou aj rastliny, vody, zvieratá!
Kto môže týmto „ľuďom“ veriť? Kto ich môže počúvať? Kto im môže dovoliť, aby rozhodovali, určovali, čo bude a nebude?
Spíme na riadiacej doske a velenie za nás prebral niekto druhý. Ak sa trocha zamyslíte, určite pochopíte, o koho ide. A ak si položíte otázku, či toto naozaj chcete… Naše vyhliadky sú smutné. Niet o čo stáť. Už je všetko pripravené, papier a ostrá špička brka na podpísanie krvou.
Dôvera, cit spolupatričnosti, trvanie na našich ľudských hodnotách a okamžité činy smerom k celku, to ešte pomôže zvrátiť či aspoň viditeľne odkloniť to, k čomu sa rútime. Ak sme sa ako ľudia vyvíjali, naše vedomie sa posledné roky otvorilo a vydalo zo seba, čo driemalo, a Zem nám v tom pomáhala zo všetkých síl a vesmír nám v tom pomáhal, ako vedel, je najvyšší čas predviesť sa. Tak poďme na to.
Nech Slnko vyjde!
Weleslava a Duchoslav
www.karpatskypecuch.org
