Ako si udržiavaš svoju vnútornú integritu v tomto čase chaosu, kde akékoľvek istoty padajú a všetko, v čo sme verili, sklamalo? Čo urobiť, aby nás chaos nezomlel?

U mňa konkrétne, keďže sa zaoberám monoteistickou mystikou, to znamená, že mám blízko k jednému Bohu, nech ho už nazývame akokoľvek. Takže pre mňa udržiavanie sa pri zmysloch a pri zdravom rozume a vôbec pri živote je viera. Viera praktizovaná, niečo, čo by možno niektorí nazvali meditáciou, ja to nazývam konteplatívnym rozjímaním. Pokúšam sa duševnú a duchovnú hygienu robiť skrz okamžiky, ktoré nachádzam v priebehu dňa – a to je práve jedna z vecí, ktoré som predtým nerobil. Tu sa za pomoci vnímania vlastného dychu a tepu srdca pokúšam obrátiť alebo navrátiť naspäť k svojej vlastnej prirodzenosti a nenechať sa tým toxickým okolím strhnúť k nejakému iracionálnemu emočnému prežívaniu a podobne. Samozrejme, nie je to ľahké a asi sa to nedarí vždy, ale zatiaľ mi to funguje a pomáha. Zároveň s tým som výrazne obmedzil kontakt s toxickými ľuďmi a kontakt s toxickými informačnými poľami. Predovšetkým sa jedná o komerčné správy a aj alternatívne správy. Dávam tomu minimum času a čas, ktorý tým ušetrím, venujem sebe. 

Venujem sa duchovným cvičeniam, či už sa jedná o ignáciánsku, či benediktínsku spiritualitu, prechádzam si jednotlivé cvičenia, v ktorých dominantnú rolu hrá rozjímanie, meditácia alebo, ako sa v monoteistickej mystike hovorí, kontemplatívne rozjímanie – to znamená rozhovor s Bohom skrz seba samého alebo rozhovor so sebou samým, s nejakou svojou podstatou alebo svojím úplným počiatkom. A znovu nahliadam na svoje priania a vlastné sny. Rekapitulujem, či daným smerom idem alebo nejdem – a pokúšam sa pomerne rýchlo na to reagovať a upravovať svoj životný rytmus a svoj životný štýl, pretože súčasná doba sa inak prežiť ani nedá. Je potrebné chytiť sa nejakej kotvy.
Kotvu si každý hľadá sám v rámci svojej spirituality, v niečom, čomu verí. V niečom, čo je pre neho posvätné a má pre neho nejakú vnútornú hodnotu. Ja to robím úplne tak isto a pokúšam sa držať tej svojej kotvy, seba samého – čo znamená toho, ako ja tie veci vnímam, svojho vlastného poslania, ktoré v živote mám. A ktoré sa snažím stále zdieľať s Bohom a neustále spätne verifikovať, či som sa neodklonil, prípadne ako veľmi a ako sa vrátiť. Je to veľmi zaujímavý proces, ktorý by sa dal zhrnúť do toho slovíčka rozjímanie.

Znamená to zažívať hlboký pokoj bez rušenia zvonku. Pomáha to predovšetkým ubrániť sa pred šialenou toxicitou, ktorá je všade navôkol a ktorá zasiahla obrovské množstvo ľudí, ktorí si nedávali pozor. Mnohí tomu išli dokonca dobrovoľne naproti a teraz sa zmietajú v rôznych typoch obáv. Nech už sú to obavy zdravotné, ekonomické, obavy o svoj život či o to, čo bude ďalej s touto planétou.
Ja k tomu pristupujem v duchu svojho učenia – je tu nejaký Boh, ktorý tento svet stvoril a nejako ho riadi, a ja proste verím tomu, že ho riadi dobre. Aj keď to tak niekedy nevyzerá a, samozrejme, veľakrát je pre nás jeho mlčanie veľmi náročné. To sú práve tie okamžiky, keď treba prejaviť svoju vnútornú pevnosť a vlastnú vieru, lásku a zostať verný sebe samému. 

Takže pozerám sa na to tak, že tento svet riadi Boh a riadi ho správne, aj keď ja teraz tomu nerozumiem a nepochybujem o tom, že to vedenie je správne. A táto téza, keby som to tak trochu zľahčil, mi pomáha prekonávať životné prekážky, ktoré sú na prvý pohľad neprekonateľné.

Dotkol si sa dôležitých pojmov, ako je viera a Boh vo vnútri teba, s ktorým sa stretávaš v pokoji a tichu. Moja otázka je, prečo sa ľudia tak veľmi boja ticha a pokoja?

Je to tak. Ja by som to možno povedal málinko inak. Čoho sa ľudia v skutočnosti boja a označujú za ticho, je len taký kratučký medzistupeň. To ticho je krátka deliaca čiara medzi vonkajším hlukom, ktorým sa ľudia presycujú, aby sa nedostali k tomu vnútornému. Za tým kratučkým tichom je obrovský hluk ich vnútorných hlasov, Ježíš to nazýval v aramejčine ako Navša. Je to také spoločenstvo našich malých Ja, ktoré v sebe nosíme, sme diabolskosťou rozdelení do mnohých sociálnych rolí alebo sociálnych pozícií. Čím je ich viac a čím sú rozličnejšie, tým je to pre nás náročnejšie udržať. Po určitej dobe sa však všetky tieto naše malé Ja začnú dovolávať pozornosti – a tú pozornosť od nás chcú čoraz väčšiu a väčšiu. 

Z pohľadu učenia o transformácií vedomia sú to vlastne entity a entita má tendenciu rásť. To znamená, že tieto naše malé vydelené Ja majú tendenciu rásť, u každého inak v rôznom časovom období sa snažia zväčšiť svoju dôležitosť, a tým zvýšiť našu pozornosť, to znamená tok našej energie smerom k týmto našim vnútorným entitám. Duševná a duchovná hygiena je predovšetkým v prvom rade o vnímaní toho, čo sa deje v našom vnútri. O tom, aké nové hlasy sa tam objavili a čo hovoria. Prežívanie sa týka duševnej hygieny. Informácie sa týkajú duchovnej hygieny. 

Takže my máme v prvom rade možnosť, keďže strom sa najlepšie pozná po ovocí, odhaliť podľa toho, čo hlasy hovoria, či sú od dobrého alebo od zlého. A potom môžeme prejsť k prežívaniu, ktoré máme možnosť prostredníctvom vnútorných hlasov znovu ochutnať alebo, lepšie povedané, ktoré nás priamo nútia sa nejako chovať – a to už hovoríme o emóciách. Máme možnosť ochutnať, odkiaľ pochádzajú. Z akého zdroja prišli, prečo sa objavili, pýtať sa a prísť na to, z akého dôvodu som zo seba vydelil ďalšie svoje malé ja. Prečo som to potreboval? 

Veľmi zjednodušene sa to dá vysvetliť tak, že keď sme vo fatálnom ohrození života fyzického tela, upadáme do bezvedomia. Náš mozog odpojí centrálnu nervovú sústavu a my sa ocitneme v bezvedomí, pretože tá bolesť by mohla poškodiť nervovú sústavu – tak ju mozog odpojí. A to isté sa deje v rámci psychiky. V okamžiku, keď preťaženie našej psychiky je také veľmi veľké, že by mohlo prísť k poškodeniu niektorých častí našej integrity, tak my vytvoríme niečo, čo môžeme nazvať ako alter ego, nejakú ďalšiu alternatívnu osobnosť – to, čo nazývam ako malé Ja, alebo to, čo v ježišovskej spiritualite nachádzame ako jednotlivé malé ja. Pokiaľ ich chcem naspäť zlúčiť so sebou samým, vytvoriť naspäť vnútornú integritu, ktorá sa v niektorých meditáciách či koncentračných cvičeniach nazýva veľký stôl, pri ktorom sa stretnú všetky časti seba samého, tak musím vedome nájsť ten okamžik, keď sa to vydelilo. A tam to opraviť. 

Nech už na to idem akoukoľvek terapeutickou metódou regresnej terapie alebo čohokoľvek iného, ja potrebujem zistiť, akú konkrétnu udalosť som nebol schopný prijať tak, ako bola, a tak, ako som ja v tej chvíli bol, a preto som si pomohol tým, že som vytvoril svoju alternáciu, v ktorej som nastavil niektoré typy vnímania omnoho nižšie, aby tá moja alternácia bola schopná poňať danú situáciu tak, ako je, a prežiť. V ten kritický moment to prežiť. Čo je však ten posledný, ten najposlednejší obranný mechanizmus ľudskej bytosti. Ale je to taká núdzovka. Je to núdzový spôsob riešenia, ktorý je potrebné, hneď ako chytím dych, akonáhle začnem opäť trochu fungovať a riadiť sám seba, okamžite opraviť.

No a to práve mnoho ľudí nerobí, a preto tieto ich vnútorné súčasti existujú, sami sa rozvíjajú, bobtnajú a rastú – a po čase začnú byť veľmi hlasné. Človek, ktorý toto vnútorne prežíva, sa jedného dňa vlastne začne báť svojho vnútorného sveta. Navonok však hovorí, keď sa ho opýtaš, prečo má okolo seba taký hluk, toľko ľudí a toľko aktivít, tak odpovie, že sa bojí vnútorného ticha. Ale to je iba taká nálepka. Tá pravda je, že sa bojí toho obrovského vnútorného hluku, ktorý na neho bude kričať a dožadovať sa jeho pozornosti a riešenia niektorých problémov, ktoré ten človek dlhodobo nerieši. 

To dáva veľký zmysel. Chcem sa opýtať, ako prídem na to, či je niečo od dobrého alebo od zlého? Máš nejakú nápoveď?

Je mnoho nápovedí, ktoré nachádzame v rôznych spiritualitách. V rôznych náboženských systémoch. S tým v súčasnej dobe majú niektorí ľudia problém a zámerne sa proti tomu ohradzujú. Sú vlastne dva spôsoby, ako to odhaliť. Buď pre to máme vypestovaný cit, čo je dané tréningom, a rozpoznáme to už na začiatku, tak ako keď sa stretneme s nejakým človekom, o ktorom toho síce veľa nevieme, ale niečo nám na ňom nesedí – pokiaľ máme svoj cit zdravý, tak sa tomu dá veriť. Alebo – a to je väčšinou – to spoznáme až spätne, podľa prejavu. Všetko, čo v danú chvíľu nevieme identifikovať, správne zhodnotiť a prehliadnuť, môžeme posúdiť až podľa prejavu. To znamená, že musíme počkať, čo z toho vlastne bude – v tom však riskujeme vlastné poškodenie. 

Jednoduchá cesta, aj keď nie je pre každého, ako z toho von, je nájsť si svoju vlastnú kotvu, svoj vlastný systém hodnôt, ktorý je ideálne preverený časom v zmysle tisíce rokov, nie posledných 30 rokov komerčnej ezoteriky, ktorá sa ukazuje viac a viac nefunkčná, ale držať sa systémov, ktoré sú tu dlho a sú preverené. Samozrejme, sú v nich aj chyby. Každý veľký systém proste obsahuje dobré obdobia aj tie horšie, pretože každý systém sa prejavuje cez ľudí – a tí ľudia sú buď dobrí, alebo nie. Buď sú prebudení, alebo neprebudení. To, čo zostáva v týchto systémoch, akýchkoľvek naprieč planétou, je systém hodnôt. Keď sa na to pozrieme z hľadiska monoteizmu, sú to nejaké cnosti a sú to nejaké hriechy. Pokiaľ sa chce človek vyvarovať veľkých chýb, tak by mal vo svojom živote usilovať o budovanie cností a mal by sa pokúšať vyhnúť hriechom. Samozrejme, nejde to žiť pre normálneho človeka absolútne, takže tu a tam tie cnosti nevychádzajú a, naopak, niektoré hriechy vychádzajú. Takže je proste potrebné s nimi pracovať.

Tu mám jednu dôležitú poznámku: je potrebné nezamieňať si prostriedok a cieľ. To je veľký problém mnohých ľudí, ktorí sa urputne snažia vo svojom živote niečo zmeniť. Dokonalosť, nech už ju nazývame akokoľvek, napríklad svätosť, tak dokonalosť je cieľ. Ona je cieľom. Nie je teraz ani za chvíľu, ani za veľmi dlhý čas, ona je až na konci. Je potrebné k sebe pristupovať v akomsi milosrdenstve, s láskavosťou. To je veľmi dôležitý pojem. Láskavosť k sebe. Aby človek bol k sebe láskavý aj napriek tomu alebo práve preto, že hreší. Že proste urobí niečo zlého. Ono je veľmi ťažké vo svete plnom nástrah nešliapnuť vedľa. My by sme sa mali pokúšať pracovať na tom, aby sa to dialo čo možno najmenej. S tou veľkou nádejou, že Boh nám odpúšťa naše hriechy, ktoré robíme, a to hlavne vtedy, pokiaľ ich robíme a nevieme o tom. 

Ale, samozrejme, to nie je ospravedlnenie, je to skôr taká ponuka, aby sme sa čo najviac venovali vzťahu k ostatným ľuďom, aby sme sa pýtali, keď niečo robíme alebo hovoríme: Ako sa ten človek práve cíti?, keď je konfrontovaný s tým, čo robím, alebo keď počuje, čo hovorím. Keď sa bavím so svojím partnerom alebo kamarátom, alebo predavačkou v obchode, tak tu a tam, pokiaľ mi to dovolí duchaprítomnosť, tak si položiť otázku: Ako sa asi teraz ten druhý cíti? Chovám sa tak, že sa v mojej prítomnosti cíti dobre, krásne alebo sa tak nechovám? Existuje mnoho malých metód a malých zručností, ktoré je potrebné sa podľa môjho názoru naučiť a vniesť do svojho života. Neustále kontrolovať svoje naučené chovanie, pretože my sme vyrobení väčšinou nevedomými rodičmi, prešli sme nejakým vzdelávacím systémom a ďalšími skúsenosťami a sme nejako vytvarovaní. Nie sme „tabula rasa“. My sme už niečo hotové. A tu, na tom mieste je potrebné milovať sám seba. Tak ako hovorí Ježiš: Miluj blížneho ako seba samého. Alebo respektíve tento výrok môžeme nájsť o tisíce rokov skôr presne uprostred Tóry, v Tretej knihe Mojžišovej. To je to, o čo tu ide. Ja nemôžem milovať niekoho iného, pokiaľ neviem, čo to je. A ako zistím, čo to je? No tak, že to budem robiť sám sebe. 

Čo to znamená: ja si myslím, že viem, čo je to milovať, a tak to začnem robiť sebe, následne sa pozerám úplne tak isto, ako keď pozorujem iné entity alebo démonov, alebo kohokoľvek iného, tak sa pozerám na tie prejavy. Konkrétne: niečo sám sebe urobím – či už fyzicky, alebo na niečo myslím, alebo niečo zjem, alebo idem na nejakú akciu – a potom sa pozerám, ako mi z toho je. Tak sa vlastne učím mať sám seba rád. Až keď prídem k okamžiku, keď to dokážem, potom to môžem dávať von. Pretože láska znamená dávať. Ja nemôžem dávať niečo, čo vlastne nemám. Potrebujem sa to najskôr naučiť sám so sebou. Prvý krok je láskavosť k sebe a samozrejme ruka v ruke by to malo ísť s láskavosťou k druhým ľuďom. A tu je práve nápomocné, že sa opýtam sám seba, ako sa daný človek teraz asi cíti. Keď som napríklad prišiel reklamovať nejaký tovar alebo sa práve ponáhľam a mám pocit, že ma ten človek zdržuje, alebo vo všetkých možných situáciách, tak by som mal paralelne s tým, čo robím, takto pozorovať. Pozorovať to a pýtať sa, či sa to deje naozaj tak, ako by som si ja prial. Najmä s časovým odstupom – čo sú zas techniky spätného posunu deja, ktoré sa učíme v rámci študijnej skupiny, ktorú vediem. Pozerať sa na to, čo som urobil, a povedať si – urobil by som to úplne rovnako? Pokiaľ áno, som s tým úplne spokojný alebo by som to málinko zmenil, pretože teraz s odstupom času mi prišlo, že ten človek to mohol pochopiť inak. Nech už je to moje dieťa, môj partner, rodič alebo cudzí človek, je to veľmi dôležité. Hľadať vnútornú rovnováhu, harmóniu všetkých svojich vnútorných ja a navonok reagovať a konať ako jeden jediný. To je vlastne tá jednoduchosť. Ten jeden duch. Ten jeden spôsob reakcie. Jeden Boh.

Chcem sa opýtať na láskavosť, spája sa mi s mäkkosťou, viem, že tam, kde som tvrdá, nie som láskavá, nedokážem prijímať.

Tento pojem pochádza z Ježišovej spirituality, kde Ježiš nabáda ľudí k taveniu. Používa práve toto slovíčko, ktoré prekladáme ako niečo taviť, roztavovať. Ide o to, že inteligencia človeka sa prejavuje predovšetkým jeho schopnosťou sa prispôsobovať, to vlastne znamená meniť. Je to opak rigidity. Rigidný človek je nemenný človek, ktorý trvá na svojich starých pravdách a odmieta nové poznanie. A to, samozrejme, nie je v poriadku. Tavenie je iným popisom prispôsobovania sa. Je to dôležité pre prežitie v akejkoľvek situácii, vedieť sa prispôsobiť. Vedieť sa integrovať, zapojiť. Ale to je možné až v prípade, že sa človek cíti byť sám sebou. Že nemá až takých výrazných vnútorných nepriateľov v podobe vydelených vnútorných ja. Pokiaľ má, tak sa daný človek väčšinou snaží chladiť a tvrdnúť. Je studený a tvrdý, nepružný. Veľmi ťažko reaguje na zmeny, najmä na veľké životné či spoločenské zmeny. Je to pre neho ťažké a väčšinou ich neprežije, pretože si nevie predstaviť, ako by v tom nanovo nastavenom paradigmate vlastne fungoval. Pretože so starými pravidlami a starými nástrojmi už nemôže v novom svete žiť a fungovať. 

Keby sme to ešte rozviedli do ďalších aspektov, tak okrem tavenia je podstatné predovšetkým ticho a pokora. Ticho preto, že som v ňom schopný lepšie vnímať a lepšie počuť, ako z vnútra, tak aj z vonku. Pokora preto, že ma nabáda menej hovoriť a menej konať – to znamená, že nevyvolávam napríklad problémy alebo nové vzťahy, pokiaľ ešte nemám vyriešené tie staré. Čiže nepreťažujem svoj nervový a emočný systém. Naopak, pokúšam sa spomaliť a uvažovať o tom, čo zostalo rozrobené alebo nedokončené. Na to slúži napríklad v našom učení rada rôznych meditačných cvičení o počiatku. Tu vychádzame, samozrejme, z biblického výroku: Kajajte sa, čo vlastne v preklade znamená Obráťte sa alebo navráťte sa naspäť k sebe. Pokúšame sa v rámci týchto cvičení dohľadávať seba samého a naučiť sa odlišovať seba od nánosov, ktoré možno v určitom rozpoložení považujeme za samého seba, ale my to v skutočnosti nie sme. Sú to len ďalšie vrstvy, nánosy, naplaveniny nás a, bohužiaľ, sme veľmi často v kontakte s inými ľuďmi hodnotení práve podľa týchto usadenín a nánosov, pretože cez ne nevidia nás samotných. To znamená, že títo ľudia reagujú na naše role a nereagujú na nás. Čo nás často vedie k frustrácii, pretože máme pocit, že nám nikto nerozumie, že nikto nevie, čo chceme alebo ako to chceme. Dôvod je ten, že sme pred svojím okolím často schovaní za rôznymi vrstvami. Vo výraze Kajajte sa je skryté Vráťte sa naspäť k sebe, odložte tie šaty, to falošné oblečenie, tie role a vyjavte sa takí, akí ste.

Použil si zaujímavé slovo počiatok. Mohol by si, prosím ťa, priblížiť jeho význam, respektíve stav, pretože každý človek si pod tým môže, podľa svojej vnútornej bibliotéky, predstavovať niečo úplne iné. 

Táto otázka by si zaslúžila hlbší rozbor, ale pokúsim sa odpovedať. Počiatok, keby som ho mal veľmi stručne definovať, tak je to stav, kde ja som v kontakte s Bohom. Pretože duša sem prichádza na pokyn Boha. Duša nemá vlastnú rozhodovaciu schopnosť. Tá prichádza až pri vtelení, kde máme možnosť hrešiť a rozhodovať sa podľa seba. Ale pred tým nie. Počiatok môžeme, z hľadiska monoteistickej mystiky, rozdeliť do dvoch častí. Počiatok, kedy sme sem prišli a boli v kontakte s Bohom, boli sme sami sebou, boli sme samojedinní. Boli sme v pokoji. Boli sme vo vedomí. A potom nastal proces, ktorý nasleduje po inkarnácii – to znamená nejaká výchova. Nejaké poznávanie tohto sveta na základe ovplyvňovania rodičmi, učiteľmi a podobne. To je jeden počiatok. Jeden počiatok je ten prvotný stav, kde ja som v tesnom kontakte s Bohom. Neskôr, keď vyrastieme z detstva do mladosti (zletilosti), tak kontakt s Bohom už veľakrát postrádame. Deti sú s Bohom prirodzene v kontakte. To je jeden typ počiatku alebo jedna jeho vlastnosť, jedna poloha. 

Druhá poloha je – kde som úplný teraz. V monoteistickej mystike, hlavne v judaistickej spiritualite, sa používa jedno cvičenie, ktoré sa nazýva karavána. Karavána je o pohybe a všetky jej jednotlivé časti som ja. Sú to rôzne polohy mňa. Jeden počiatok je tam, odkiaľ karavána vyšla, a druhý je na čele karavány – ten, ktorý ide úplne prvý. Zmyslom tohto rozsiahleho meditačného cvičenia je nájsť sám seba uprostred karavány, pretože my tieto pozície veľmi často meníme, podobne ako meníme sociálne role vo svojom živote. Nájsť sa a pokúsiť sa tú dlhočiznú karavánu stiahnuť do čo najmenšej a mať vplyv na toho prvého, ktorý to vedie. To je veľmi dôležité. Mať vplyv na čelo karavány, ale zároveň nestratiť kontakt s tým úplným koncom. 

Hovorím, v tej stručnosti sa to zložitejšie detailnejšie vysvetľuje. Ale naspäť k definícii toho počiatku – počiatok je kontakt s Bohom, ktorý my môžeme rozlíšiť do toho prvotného, kde sme od neho prišli a malo by sme tento stavu dosiahnuť aj na čele svojej karavány, kde sa nechávame Bohom viesť. Môžeme tomu hovoriť naša úloha, naše poslanie, naša naplnenosť alebo naša radosť, šťastie. Môžeme tomu dať rôzne názvy. My sme šťastní vtedy, keď sme naplnení bytím, pokiaľ sme naplnení existenciou. Ja by som radšej použil slovo Bohom. Pokiaľ som naplnený Bohom, tak som šťastný. Viem, čo robím, viem, prečo to robím, a nemám v tom pochybnosť. Ale, samozrejme, keď zoberiem akéhokoľvek človeka, tak ho nemôžem do tohto vtesnať, pretože na to, aby mohol byť človek v kontakte s Bohom, musí prejsť mnoho úrovní vedomia. Predovšetkým je potrebné dosiahnuť to, čomu sa v mystike hovorí Capax Dei – čo znamená byť disponovaný pre Boha. Vôbec dostať sa do stavu, že som disponovaný pre Boha je pomerne veľká duševná práca. To je aj zmyslom mojej výučby. Toho, kam vediem študentov – aby sa stali späť sami sebou a aby boli v kontakte s Bohom. Aby vedeli, prečo tu sú a čo sa deje. Aby sa vyznali sami v sebe a aby sa vyznali vo svete okolo nás. A to práve teraz nie je vôbec jednoduché.

Môžeme si tvoje prednášky niekde vypočuť? 

Áno, väčšina mojich prednášok a seminárov je dostupná na nahrávkach, ktoré je možné si objednať. Rovnakým spôsobom je možné vstúpiť do aktívneho štúdia, a to prezenčnou i dištančnou formou. Všetky potrebné informácie sú na www.keltner.cz, vážni záujemcovia si môžu vyhľadať nový YouTube kanál VIA KELTNER, kde je možné vypočuť si ukážky z niektorých prednášok