Najmilovanejšia náplň týchto dní: obraz – les ako tajomstvo, prísvit, ťažká perina vôní hodená medzi stromy, ideš, voniaš, čucháš, plazíš sa v podrepe, podliezaš konáre, odlupuješ z pníkov, v predklone s očami zabodnutými do zeme pod nohami, celé hodiny v daždi, v teple, počasie nerozhoduje. Prirovnávajú to k vášni. A možno to aj vášeň je – pôsobí cez zmysly a opantáva ťa to celého, raz v roku. A je to presne tento čas.
Dali tomu názov hubárčenie. No my, Slovač a možno aj Slovania ako celok kašleme na názvy. Vieme, na čom sme, a ideme ako pes po stope – začali voňať huby! A kebyže len voňať. Rastú. Svet húb, tohto lesno-lúčneho spoločenstva bytostí, polorastlín – polozvierat, sa z fázy utajenia presunul do roviny viditeľnej. Nielen ich tušíme, ale aj vidíme, a keď vidíme, tak zbierame… do posledného hríba!
Príslušníci iných národov s počudovaním pozerajú na nás a klopkajú si na čelo: Slovák pri pohľade na hubový les celkom zdivie. Je schopný hodiny a hodiny, kilometre a kilometre šnurovať lesy, aby doniesol niečo v košíku. Hovorí sa tomu „úlovok“… aké presné. Lebo zbieranie húb vykazuje všetky znaky lovu. Rybo alebo toho iného. Zamyslite sa… a nevynechajte ani skutočnosť posadnutosti cieľom.
Víly aj veda
Ani nevieme, ako blízko sme pri tom porovnaní k podstate javu. Lebo huby sú najtajomnejšie bytosti prírody, majú znaky nám nepochopiteľnej komunikácie prastarých foriem života na tejto planéte , ale v stavbe tela obsahujú aj prvky nám bližšej zvieracej ríše. Aj ich telíčka sú pružné a húževnaté ako u slimákov alebo mlokov… Aj oveľa ťažšie stráviteľné než rastliny.
Navyše, a to vedeli aj tí pred nami, ale silne to cítime aj my, sú to páni lesa. Sú to správcovia, ťahajú za všetky nitky, navyše tajné, ako sa patrí. To, čo vedeli a čím sa riadili vedmy, bylinkárky, dedkovia korenári, lesní škriatkovia, víly, no aj zlé ježibaby, potvrdila aj veda a stále je touto skutočnosťou fascinovaná. Moderným jazykom označili hubové podsvetie, spleť nitôčok pod stromami, rastlinami, machmi, tzv. mycelium, ako lesný internet. Lesný internet pracuje ako najpresnejšia a najdokonalejšia elektronická sieť (nič nového ľudia nevymyslia, všetko má svoje predobrazy v našom vesmíre) – impulzy, informácie, varovania, programy – všetko pre svet pod našimi nohami, neviditeľný a živý až hrôza. Či radšej radosť. Predpokladá sa, že obsahuje až 90 percent všetkého diania v sfére koreňových sústav rastlinstva. No, a ktovie, či naozaj iba rastlinstva!
Všetko, čo potrebuješ
V tejto súvislosti sa les ukazuje ako najucelenejší a najzachovalejší celok informácií, skúseností, vedomostí, ako najviac nedotknutý komplex – pre duchovný, zvierací i rastlinný svet. Stále je totiž najmenej zasiahnutý ľudskou činnosťou, ktorá je preň zhubná. Aspoň jeho spodná časť, jeho základňa s podzemím a jeho neviditeľnou komunikáciou a svojbytným svetom. To sčasti vysvetľuje, prečo les tak milujeme a prečo sa v ňom cítime tak dobre. Pre mnohé vnímavé bytosti je les domovom viac než ten ľudský. Aj preto býval útočiskom všetkých vediem a duchovne mocných a vnímavých ľudí i neľudí. Les je bezpečie a je v ňom všetko, čo potrebuješ, aj čo potrebuješ vedieť…
Huby ako mosty medzi svetmi, tým naším a tým neviditeľným, odjakživa hrali dôležitú úlohu aj pri obradoch. Osobných, no aj pre spoločenstvo. Najobľúbenejšia a celkovo známa je v tejto súvislosti muchotrávka červená (bodkovaná), známy to halucinogén a tiež vyvolávač bojových nálad u našich severských predkov. Samozrejme, ako každá skutočne silná vec, obsahuje v sebe aj informáciu o nebezpečenstve alebo smrti.
Ako sa veselo na Slovensku hovorí – všetky huby sú jedlé, niektoré iba raz. Občasné správy, ktoré na verejnosť prenikajú takto na jeseň z novín, to potvrdzujú. Máme na to svoju teóriu a svoje skúsenosti, ako tí, čo sú hubami posadnutí… No o tom možno inokedy…
text aj foto: Duchoslav a Weleslawa
www.karpatskypecuch.org
