Prvky demokracie nachádzame už v starovekých štátoch. O tom, či je demokracia najlepšou formou vlády v spoločnosti, viedli spory už antickí autori. Demokratické riadenie spoločnosti vychádza z dávnych tradícií, aj keď mnohí sa domnievajú, že demokracia je výdobytkom moderných čias.

Demokracia ako forma riadenia spoločnosti má aj u Slovanov veľmi dávnu históriu. Predchádzala z feudalizmu, ktorý bol existenciou demokratických tradícií natoľko ovplyvnený, že viaceré demokratické prvky v ňom pretrvali až do jeho zániku v devätnástom storočí. Prejavovali sa napr. vo voľbe panovníkov, pričom právo voľby bolo v rukách najvyššej šľachty, ale tiež vo voľbe dedinských richtárov. 

S demokraciou sú nevyhnutne spojené voľby. Ale existencia inštitútu volieb pritom vôbec nezaručuje, že v krajine panuje demokracia, ako dokladajú voľby z čias feudalizmu.

Voľby za feudalizmu

Vo feudalizme v prípade voľby panovníka mala právo voľby len malá časť obyvateľstva. Najvyššia šľachta mala právo vyjadrovať sa aj k významným záležitostiam štátu. V Uhorsku túto úlohu plnila spočiatku najmä kráľovská rada, neskôr sa začal zvyšovať význam snemu, v ktorom mali rozhodovacie právo aj príslušníci strednej šľachty. V pätnástom storočí vznikla horná a dolná komora snemu. Hornú komoru tvorili vysoká – najbohatšia šľachta, dnes by sme ju nazývali oligarchiou, a vysokí štátni úradníci. V dolnej komore boli príslušníci menej majetnej šľachty a tiež zástupcovia slobodných kráľovských miest. Rokovacím jazykom bola latinčina. Stavovský snem bol zákonodarným orgánom, ktorý zvolával v prípade potreby, čiže keď uznal za vhodné, panovník. Panovník zároveň rozhodoval, kto zo šľachticov bude na snem pozvaný. Až od osemnásteho storočia sa zoznam členov hornej a dolnej komory ustálil a tiež bolo rozhodnuté, že sa snem bude schádzať raz za tri roky. 

Kuriozitou je, že účastníci snemu mali nárok na bezplatné ubytovanie, čo v roku 1842 viedlo až k vzbure prenajímateľov. Lajos Kossuth stručne zhrnul charakter konfliktu vo vydaní Pesti Hírlap z 20. novembra 1842: „Vláda počas zasadnutia snemu zaviazala vlastníkov domov v Bratislave, aby časť bytov vo svojich domoch bezplatne odovzdali osobám. ktorí prišli oficiálne na snem. Byty vyhradené na tento účel bolo potrebné vyprázdniť a zrekonštruovať. Boli porušené vlastnícke práva a dokonca utrpeli značný výpadok príjmov. Postihnutí majitelia teda žiadali, aby snem (parlament) zasadal v inom meste, čo sa im onedlho aj splnilo.“ 

Posledným sídlom uhorského snemu v Bratislave bola terajšia budova Univerzitnej knižnice. V nej zasadal od novembra 1847 do marca 1848 aj posledný uhorský snem na území Slovenska. Pod vplyvom revolučných udalostí v Európe v tom čase uhorský snem prijal zákony známe ako Bratislavská marcová ústava. Tie panovník, ktorý mal právo ratifikácie, odmietol, ale neskôr pod tlakom udalostí ich potvrdil. Z hľadiska volebného práva bolo najdôležitejšie upravenie postavenia parlamentu a volieb, majetkový a vzdelanostný cenzus na voľby, na základe čoho mohlo voliť až 6 % obyvateľstva. Volebné právo mali len muži. Na tomto sneme bolo zvolené Národné zhromaždenie, ktoré od roku 1848 zasadalo už v Budapešti. Uhorský snem a aj právo voľby do neho sa dostali do uzákonenej podoby, pozícia snemu sa upevnila. 

Zemania a voľby

Posledné voľby pred touto revolučnou reformou výstižne popísal Jozef Ľudovít Holuby v Zemianskom podhradí v rokoch 1846 – 1847: „Zemianstvo sa rozdelilo na dva tábory, časť chcela za podžupana zemiansko-podhradského statkára Gustáva Ostrolúckeho, ktorého popisuje ako vzdelaného, naskrze statočného, spravodlivého a bohatého muža a druhá časť chcela mať za podžupana bohatého pokrsteného žida Ulmana.

Kortešačky sa začali na všetky strany. Každý kandidát mal výrečných a prefíkaných kortešov, ktorí drobných zemanov obrábali, hory-doly im sľubovali, svojho kandidáta do neba vychvaľovali, kandidáta protivnej strany čím najviac tupili a do posmechu uvádzali. Že Ostrolúcky tu na mieste býval, prevažná väčšina podhradských a okolitých zemanov pripojila sa k nemu, lebo nielenže jeho statočnosť poznali a vedeli, že je nepodplatný a ku každému spravodlivý, ale aj to im bolo vhod, že sa kedykoľvek na hostinu k nemu zhromaždiť môžu. Dakedy trvali hostiny v kaštieli Ostrolúckeho aj za celý týždeň, zvlášť keď sa sem zišli zemania aj z iných dedín stolice Trenčianskej. Keď išli podhradskí zemania v nedeľu ráno do kostola, ustavili sa ešte pred prvým zvonením v kaštieli na raňajky. Po kostole poslali si kancionály po ženách alebo deťoch domov a zostali všetci v kaštieli na obed, pripíjajúc a vivat pokrikujúc Ostrolúckemu, lebo vtedy ešte neboli vycvičení na vykrikovanie éljen. Večer bola hudba a tanec až do noci a dakedy až do pondelka rána. Sám nebohý Gustáv Ostrolúcky mi rozprával, že mával najväčšiu ostudu so zemanmi ktorýchsi hornotrenčianskych obcí, pre ktorých, keď sa na vozoch sem dovalili, kuchár s pomocníkom, gazdiná so slúžkami ani nestačili miesiť cesto, rozguľovať a krájať ho na slížiky, tieto vo veľkých kotloch vyvárať a makom osýpať, lebo tí Horniaci o mäso a pečeňu tak nestáli ako o makové slíže. A keď sa po palote, po chodbách a po dvore pri stoloch usadili a sluhovia misy plné makových slížov nosiť počali, ktorý prvý zeman takú misu mohol uchytiť, uchytil ju a jej obsah vysypal do kapsy cez plece prevesenej pre ženu a deti. Keď si páni bratia hodne upili, dali sa do vyspevovania rozličných pesničiek, medzi ktorými nikdy nesmela chýbať ani posmešná pesnička o protikandidátovi. Pravdaže, ani Ullmannovci nezostali dlžní Ostrolúckovcom, ale len tam, kde sa cítili bezpeční a nemali sa čoho obávať, že ich Ostrolúckovci nabijú.

Ako náhle sa podhradskí zemania dozvedeli, že sa Ullmannovci schádzajú, zobrali sa aj oni húfne so spevom do kaštieľa, zavivatovali Ostrolúckemu, upili si hodne a vybrali sa protivnú stránku rozháňať. Z toho povstávali nielen kriky, ale aj poriadne bitky a keďže Ullmannovci boli v menšine, boli vždy premožení. Ale aj ich krčmárovi dostalo sa často vzácneho vyznačenia, keď si tlupa zemanov pred jeho krčmou zastala a z plného hrdla ho začala ospevovať.
Keď Ullmann pri voľbe prepadol, nechcelo sa mu všetky trovy jeho kortešmi na udržanie v hromade drobných zemanov narobené platiť. Hostenie množstva drobných zemanov bolo im na veľkú škodu, lebo odhliadnuc od toho zhanobujúceho kŕmenia a napájania ľudu, otupujúceho cit slušnosti a potupujúceho hodnosť ľudskú, zanedbávali zemania svoje domáce a poľné práce. Mnohí ani neorali, ani nesiali, len striehli na pokynutie, kde by sa z cudzieho vyše miery najesť a napiť mohli, čo všetko pomáhalo urýchliť ich pád. Že si mohli spievať ,neoriem, nesejem, samo sa mi rodí‘, vypomstilo sa na nich.

Počul som od samého Gustáva Ostrolúckeho, aké nepríjemné mu to bývalo, keď sa mu nahrnulo zemanov z celej stolice do kaštieľa a tu sa za viac dní pri jedení, pití, hudbe, tancoch, spevoch bavili a on že musel medzi tých pánov bratov chodiť a aj s opitými pekne zachádzať.
Kedykoľvek si pomyslím na to verejné kŕmenie a napájanie a tým kazenie a znemravňovanie bodrého ľudu, už či sa to dialo počas reštauračných kortešačiek alebo neskoršie pri voľbách vyslaneckých, vždy mi je ho ľúto, lebo čo sa v tom ľude skazilo takými žranicami, to sa ani za dlhé roky zase napraviť nedá.

Ostrolúcky bol roku 1847 zvolený za podžupana a ako som z hodnoverného prameňa počul, stála ho tá dlhá kortešačka 80.000 zl. Veru škoda bolo takú veľkú sumu peňazí prehnať cez hrdlá kortešov a voličov. Ako píše na inom mieste, jeho plat bol pritom len 4000 zlatých ročne.“