Hľaď, aby tvoja túžba urobiť z detí matematikov nebola väčšia, ako túžba urobiť z nich slušných ľudí.

Vít Hejný

Rozhovor s pánom profesorom RNDr. Milanom Hejným, Csc.

Pán profesor, internetové zdroje píšu, že Hejného metóda výučby matematiky sa vyvíjala od 40. rokov dvadsiateho storočia. S výučbou začal váš otecko alebo má vo vašej rodine hlbšie korene?
Nie, začal s tým môj otec, keď prišiel v tridsiatom druhom či treťom do Martina, vtedy Masaryk vyzýval mladú českú inteligenciu, aby išla na Slovensko pomáhať budovať školstvo. Na Slovensku boli tri gymnáziá, žiadna vysoká škola.

Vaše hlbšie korene, to je učiteľská rodina? Boli vaši starí rodičia učitelia?

Nie, z celej rodiny bol učiteľ iba môj otec. Predkovia politici, moja mama bola herečka a jej mama Mária Pietrová bola predsedníčkou ženského spolku Živeny. Jej manžel Miloš Pietor bol redaktorom Národných novín, veď on bol vo Vacove v Maďarsku vo väzení a priniesol si tuberu a zomrel na ňu, takže zostala stará mama, teda Mária Pietrová rodená Ivanková a 3 deti, z ktorých tá najstaršia bola chorá, po desiatich rokoch choroby zomrela… Mala veľmi ťažký život tá moja stará mať, ale bola úžasná ženská… Veľmi ju obdivujem za sebavedomie, ktoré mi dala do života, za optimizmus, vieru… Takto vyzeral náš rodokmeň.

Môžeme sa ešte vrátiť k oteckovi?

Môj otec chodil na vysokú ekonomickú, ale neveľmi ho to tam bavilo. Viac ho zaujímala filozofia a chodil aj na jej prednášky. Keď prišiel do Martina, tam ho uvítali, lebo potrebovali takýchto ekonómov – učiteľov. Začal učiť v Martine a veľmi zavčasu prišiel k poznaniu, že žiaci sa vlastne učia matematiku spamäti.

Kedy to bolo, že sa to už učilo spamäti? (Poznámka pisateľky: Vyrastala som na horskej chate, kde som od piatich rokov kôpkovala mince v bufete po 10, robila s maminkou inventúry a vnímala množstvá a objem tovaru potrebného na večeru pre 44 hostí a 5 zamestnancov. Do osudného dňa rozhovoru som vôbec netušila, že som výnimočný šťastlivec! Zamávalo to so mnou od základov, preto som za tento rozhovor nesmierne vďačná.)

Matematika sa učila spamäti od nepamäti, že? Len výnimoční učitelia to učili akosi nie spamäti. Tých učiteľov bolo v tej dobe málo, v Čechách ich povedzme bolo viac. Na Slovensku mala kultúra iné zázemie, bola inak konštruovaná. Slovenská inteligencia sa hlavne grupovala na problém národný, protimaďarský. Uvoľniť sa spod tlaku Maďarov – to bolo hlavné, matematika tam v tom čase nehrala dôležitú úlohu. Takže slovenské intelektuálne špičky išli do oblasti národovstva, jazyka a literatúry. Vtedajšia slovenská literatúra bola porovnateľná s českou, ale veda rozhodne nie. Vedu na Slovensku, keď si vezmete univerzitu, ako bola zakladaná, tak to boli všetko českí profesori. Celá slovenská medicína vyrástla na českých profesoroch, prírodné vedy tiež, výnimku tvoril práve matematik Hronec. Univerzita vznikla za Slovenského štátu, no vtedy bola slabá, až po vojne, keď tam prišli českí profesori, tak to išlo nahor. Otec prišiel do Martina, ktorý bol v tom čase centrom kultúry. Bolo tam nakladateľstvo, Matica slovenská, cintorín. Otcovi sa to veľmi zapáčilo, prijal slovenskú náturu a veľmi chválil mnohé veci, ktoré na Slovensku boli.

Poviete nám aké?

Keď v SR dôjde k vražde, je to hranica, ktorú Slováci dokážu uniesť. To spontánne hnutie zmietlo mnohých politikov a má to pokračovanie. Nič podobného sa v ČR nedeje. V Čechách boli veľkí ľudia Borovský, Masaryk, teraz Havel, ľudia, ktorí sa nedívajú na svoj prospech, ale chcú ozaj prospech spoločnosti. Na Slovensku ešte ľudia nie sú pripravení na takéto osobnosti. Veľký nedostatok je v tom racionalizme, tá spontaneita slovenská Čechom výrazne chýba. 

Spontaneitu a úctu k vzdelaniu si otec vážil. Slováci si vzdelanie museli tvrdo vybojovať vo vzťahu k Maďarom, tým si ho vážili. Otec, keď šiel na bicykli niekam na dedinu za svojím žiakom, tak to bolo: „Prišiel pán profesor!“ Bola to veľká oslava, nejaké vajíčka, klobásky a hoci otecko bol neúplatný, to pohostenie neodmietol. Keď už bol na dôchodku, do svojej smrti chodil po dedinách, učil jazyky – nemčinu a angličtinu a rodičom radil, čo s deťmi robiť. Umrel tak, že šiel na bicykli a dostal mŕtvicu. Lekári boli prekvapení, že vydržal tak dlho s takým slabým cievnym systémom. Mame povedali, že len životospráva, ktorú mal – žiadny alkohol, cviky, celý život sa kúpal v studenej vode, ho tak dlho držala nad vodou. Otec zažil nemeckú okupáciu, bol na neho vydaný zatykač, počas Slovenského národného povstania dokonca zažil aj odvoz do koncentráku. V Štubni zastali a niekto mu narazil na hlavu čapicu, hodil na neho kabát a ťahal ho inde. Bol to jeden z jeho žiakov, ktorého si otec už ani nepamätal. A potom sa skrýval až do príchodu frontu, lebo bol na neho vydaný aj zatykač. To bol oteckov životopis. 

Bol to geniálny človek. Mal som ohromné šťastie, že som bol jeho synom. Cítil som povinnosť dotiahnuť jeho masarykovskú tézu do svojej práce. Dve kľúčové Masarykove diela – Česká otázka a Ideály humanity ovplyvnili môjho otca aj môj pohľad na svet. Sú kľúčové a stále z nich čerpám. Keď som mal asi 15 rokov, otec sa na jednom bicyklovom výlete kriticky vyjadroval o jednom Masarykovom článku o spisovateľke Karolíne Světlé. Zdalo sa mi to ako hriech, pretože pre mňa bol Masaryk slnce, niečo úplne nedotknuteľné. Tak som s neľúbosťou počúval, ako otec kritizuje Masaryka. Otec mi vtedy povedal: „Pozri, Masaryk by bol nešťastný, keby si si myslel, že on je to naj a že nič za ním nie je. Keď takto uvažuješ, zbavuješ sa povinnosti ísť ďalej, vlastne ukazuješ svoju lenivosť, že nechceš hľadať niečo ďalej.“

Polroka mi dochádzalo, stále som to mal vo svojej hlave. Ak si postavím niekoho do pozície, že nad neho nič nie je, tak vlastne mojím cieľom je ísť týmto smerom, nehľadať ďalšie smery, nehľadať nič nového. Sám Masaryk by takúto tézu odmietol. Uvedomoval si, že všeličo nové priniesol a že to nie je koniec, že by mali prísť aj ďalší. Pre mňa bol takým svetlom môj otec v matematike aj v pedagogike. Časť jeho diela sme vydali pred 5 rokmi. A keď to čítam, tak mi až srdce poskočí, že tam sa mýlil, aj tam sa mýlil. Nielenže sa mýlil, pracoval v inej dobe, takže to závisí aj od toho.

Pán profesor, kde je hranica medzi tým, kde nasledovať svoje idoly a kde kriticky myslieť a vydať sa vlastnou cestou a v úcte k svojim predchodcom spochybniť ich tézy, výroky myslenie?
To je hranica medzi ráciom a vierou, ktorú človek má. Moje vnútorné presvedčenie od otca zdedené bolo, že sa máme snažiť povznášať naše deti a otvárať im svet. Nie ich kritizovať, nie ich drezúrovať. To je tá viera. Keď sa proti mne postaví človek herbartovského typu a povie mi, že dieťa potrebuje disciplínu a musí sa stať najskôr poslušným občanom, aby tá spoločnosť dobre fungovala, jediné, čo môžem urobiť, je poukázať na históriu. Reprezentujeme protichodné názory.

Na princípoch filozofie Johanna Herbarta (1) bolo vytvorené prostredie pre Hitlera a jeho stúpencov, v ktorom mohol začať robiť tie zverstvá. Herbart do istej miery vychoval aj komsomol, ktorý pripravil pôdu pre Stalina. Hoci na oboch stranách boli veľkí myslitelia – Goethe a Dostojevskij, národ bol infikovaný v škole. Škola na jednej aj druhej strane dala priechod akejsi moci, disciplíne. Skrývali sa za disciplínu, no neuvoľnili ducha človeka. 

Nie je to nič nové. Sparta bola založená na disciplíne a Atény na demokracii. V Sparte zabíjali postihnuté deti, v Aténach pochopili, že aj chudák môže niečo priniesť spoločnosti. Toto ponímanie sa ťahá históriou a mocní tohto sveta nechcú zmeny. Oni sa majú dobre, oni nechcú zmeny. Humanisti nechcú revolúcie, no chcú, aby sa to po trošičke zlepšovalo a zlepšovalo. A to je Masarykova hlavná téza.

Môžeme sa z dôvodu tejto tézy o pokroku, rozvoji vrátiť k vášmu oteckovi a jeho tézam? Kde vidíte to, o čom sme hovorili?

Otecko si myslel, že dievčatá sa nevedia naučiť priestorovú geometriu. V roku 1976 sme robili analýzu, prečo sú dievčatá v tom také slabé. Predmety, s ktorými sa dievčatá hrajú, sú geometricky ambivalentné (neurčité) – bábiky, chlapci sa hrajú s kockami, ktoré sú geometricky diferentné (rozdielne). Hračky, s ktorými sa deti hrajú vo veku od 2 do 5 rokov sú takéto. Keď sa dievča začne hrať vo veku 11 rokov s ambivalentnými predmetmi, ľahko dobehne chlapcov. Z toho vyplýva, že oteckovu tézu je možné zmeniť. Mám štvorročnú pravnučku. Dostala rôzne stavebnice a spolu staviame domčeky pre bábiky. Žasnem, ako jej to ide manipulatívne (rukami), no aj ako dômyselne: „Dedo, aby nám to nepadlo.“ Takže som hrdý pradedo, keď vidím jej priestorové geometrické schopnosti.

Ako to bolo s vami, ako ste začínali s pedagogikou?

Ja som o pedagogiku záujem nemal. Zaujímala ma matematika, až keď mal môj syn 4 či 5 rokov a začal sa zaujímať o nejaké počty, tak až vtedy som začal brať otcove rady a myšlienky trochu vážne a zapodievať sa svojím synom. Druhá etapa, keď som otcove rady už začal ozaj brať vážne, bola, keď som sa rozhodol, že ho pôjdem učiť. Bol som zdesený, ako v štvrtej triede syn vymyslel veľmi krásne riešenie úlohy, za ktorú dostal päťku, pretože pani učiteľka to nepochopila. Navyše namiesto hnedej pastelky použil zelenú, lebo hnedú nemal. Dostal päťku a mňa to vtedy tak strašne rozčúlilo, že som chcel ísť do školy, že to tam všetko rozhádžem a tak… No a našťastie som zatelefonoval otcovi a on mi pokojne s iróniou v hlase povedal: ,,No, keď tam pôjdeš a nenecháš tam kameň na kameni, to svojmu synovi hodne pomôžeš, všakže?“ Ja mu vravím: „No tak, preboha, čo mám robiť? Nenechám ho tam takto humpľovať!“ On zas rovnako pokojne: ,,Jdi ho sám učit.“ Otec stále rozprával takou čechoslovenčinou. 

V mojej hlave to začalo tak vŕtať… To bolo v 1974. Tak som šiel učiť syna na matematickú základnú školu, kde vtedy učil mladý Vlado Repáš, ten bol tiež tomu naklonený, takže sme boli dvaja. Myslel som si, že tak rok budeme takto učiť a potom Miško, syn, bude v patronácii Vlada Repáša a ja sa vrátim k matematike. No deti ma stiahli a zistil som, že budem musieť veľa študovať aj zo psychológie, aj pedagogiky a otec mi sem-tam podhodil: ,,Toto by si si mohol prečítať alebo tamto.“ A potom ma to tak akosi zomlelo, že keď som sa chcel vrátiť k matematike po dvoch rokoch učenia, zistil som, že ono mi to nejako utieklo. Matematika ide veľmi rýchlo vpred, akonáhle z nej človek na dva roky vypadne, tak dá strašne roboty sa znovu do toho peletónu dostať. 

No a navyše ma práca s deťmi úžasne bavila. Pridal sa k nám aj Juro Vantúch a Ľudko Hrdina. Takže sme mávali také senáty, kde sme dišputovali o tom, ako a čo s tými deťmi robiť. Postupne sme prechádzali z hlavného cieľa, že ich chceme naučiť matematiku, na druhý cieľ, že z nich chceme vychovať slušných ľudí. Keď som učil v piatej triede, tak mi otec povedal: ,,Hľaď, aby tvoja túžba urobiť z nich matematikov nebola väčšia, ako túžba urobiť z nich slušných ľudí.“ To bol otcov výrok, možno to odniekadiaľ prevzal, ale nikde som to takto sformulované nenašiel. Hoci celé Komenského dielo je týmto smerom zamerané – vzdelanie je dobré, ale mravnosť je nad ním. U Komenského je to navyše ešte prepojené s vierou.