Viliam, prečo sme takí sebakritickí?

Nie všetci sme sebakritickí. Niektorí z nás by mali úžitok z vyššej miery sebareflexie. Pravdepodobne však medzi nich nepatria tí, ktorých téma vnútorného kritika zaujme. Hovorím o tých, ktorí trpia prehnanou sebakritikou a výčitkami voči sebe samým. Toxická sebakritika nám môže znemožňovať byť aktívnym, tešiť sa zo svojho konania, byť sám so sebou v mieri.

Je niekoľko spôsobov, ako sa dá o vnútornom kritikovi baviť. Freud ho nazval superego, čo sú zvnútornené pravidlá, ktoré sme prevzali z okolia, najmä od rodičov. Nevnímam to tak, že superego obsahuje len príkazy a presvedčenia, ktorých sa musíme zbaviť. V mnohých ohľadoch má užitočnú orientačnú funkciu. Avšak prevzali sme aj veľa „buriny”, ktorá s tým, akí sme vo svojej prirodzenosti, nemá nič do činenia. Niektoré svoje nároky nemôžeme splniť bez toho, aby sme popreli svoju prirodzenosť, čo sa napriek všetkému mnohým z nás celkom úspešne darí. Pochopiteľne tu vzniká pnutie, ktoré pociťujeme vo vnútri.

Akú úlohu má podľa teba vnútorný kritik? Ako spoznáme, či práve nie sme na seba až priveľmi dobrí alebo, naopak, príliš prísni?

Pocity viny sú užitočné na orientáciu, či už sú adekvátne, alebo nie. Nie je príjemné ich prežívať, ale potrebujeme ich. Vina, ako jej rozumiem, je vlastne priestupok proti pravidlám, ktoré vedome alebo nevedome akceptujeme. V mojom porozumení sveta existuje prirodzená morálka. Nie je to len niečo násilné zvonku, čo naši predkovia zaviedli, aby sme jeden druhého nepozabíjali. Morálne konanie je prirodzeným vplyvom psychickej zrelosti. Aj v morálke potrebujeme zrieť a vyvíjať sa. Nacistická morálka alebo otroctvo sú prežitkom, nie je to niečo, na čom chceme stavať svet. Dnes je už pomerne veľa ľudí eticky dostatočne zrelých, aby vnímali, že vraždiť nie je v poriadku. Ani vtedy, keď cítime veľkú zlosť. Keď prekročím hranice prirodzenej morálky, do ktorej som už dozrel, cítiť vinu je na mieste. Je potrebná pre orientáciu. Môžeme následne zjednať nápravu alebo – keď to nejde – aspoň sa ospravedlniť a niesť následky nášho konania.

Niekedy sa môžeme hanbiť a vnútorne si vyčítať, že sa správame nezrelo, že nie sme tam, kde by sme sa radi videli. Ten pocit je užitočný pre nás aj pre spoločnosť. Pomáha nám zorientovať sa v tom, či naša schopnosť zvládania situácií má ešte potrebu zrieť. Ak ale nedokážeme svoju nezrelosť prijať, prežívanie pocitu viny sa môže stať toxickým. Ak konáme nezrelo, pretože to nevieme inak, potrebujeme najskôr nájsť súcit sami pre seba. Až potom hľadať spôsoby, ako uzdraviť svoje emocionálne zranenia, ktoré k tomuto konaniu vedú. Nestratiť sa v tom pocite zahanbenia.

Dokonca i konzervatívna inštitúcia, akou je katolícka cirkev, už otvorene hovorí, že váľať sa v pocitoch viny nie je v poriadku. Je v poriadku cítiť hanbu a previnenie, ale pokiaľ ide o zdravé pocity viny, sme schopní si chybu priznať a uvidieť spôsob nápravy, alebo požiadať o odpustenie. Zdravé pocity viny nás nerobia bezmocnými. A ak sme aj bezmocní niečo zmeniť sami, dokážeme požiadať o pomoc.

Existuje spôsob, ako sa s vnútorným kritikom efektívne a láskavo dohodnúť?

Keď hovoríme o vnútornom kritikovi ako o superegu v nás, ktoré porovnáva naše konanie s vnútornými nárokmi, potom to možné nie je. Úlohou vnútorného kritika nie je zjednávať kompromisy. Čo však urobiť môžeme, je zosadiť ho z miesta veliteľa na miesto radcu. To znamená, že v nás rozvinieme časť, v ktorej sme slobodní sa rozhodovať. Vrátane toho, že posudok vnútorného kritika pri jednotlivých činoch celkom zohľadníme alebo len vypočujeme, ale rozhodneme sa inak.

Túto zručnosť väčšinou nedokážeme rozvinúť naraz. Máme však schopnosť uvažovať nad zvnútornenými pravidlami a rozhodovať sa, či sú prospešné nám a celej spoločnosti. Čím rozvinutejšia je naša úroveň etickej zrelosti, tým bohatšia je množina, ktorú zahŕňame do svojho uvažovania. Z cudzieho krv netečie je uvažovanie človeka, ktorý nie je schopný vnímať spolupatričnosť.

Prečo tak ťažko znášame kritiku zvonka?

Pretože naše skúsenosti s autoritou boli skoro určite pre nás zraňujúce. Kde je kritika, tam je i niekto, kto sa stavia do roly autority. Kritika nastoľuje vzťah autorita verzus ja. Čo je situácia, kde som bol zachraňovaný – a ja sa chcem svojmu zraneniu vyhnúť. Problém s vnútorným kritikom je taký, že sa od neho nedá ujsť, pretože je vo mne, takže trpím neustále. 

Zdá sa mi, že v mnohých prípadoch, kedy ľudia prežívajú pocit viny, tá hlavná emócia, ktorá je pod ním – aj keď ju nevnímame – je strach z odmietnutia. Dieťa, ktoré sa tvári previnilo, čaká, ako rodič zareaguje. V prípade, že rodič reaguje odmietavo – nie k vykonanému skutku, ale k osobnosti dieťaťa – k pocitu viny sa pridá aj pocit odmietnutia. Zdá sa mi, že to je práve to, čo dnes prežíva väčšina z nás. Nie sme schopní prijímať kritiku ako niečo, čo sa vzťahuje na naše skutky, nie na nás samých – celú našu osobnosť. Prekladáme si kritiku ako omietnutie nás samotných, čo je dôvod, prečo sa jej tak bojíme.

Je podľa teba kritika niekedy na mieste? Ako máme teda správne kritizovať? 

Vždy, keď kritizujem, staviam sa do úlohy autority. Mal by som si byť toho vedomý, či mi táto rola náleží a z akej motivácie ju na seba preberám. Nemali by sme využívať kritiku ako nástroj na bránenie si svojich hraníc alebo uspokojovanie svojich potrieb; na to existujú adekvátnejšie nástroje ako vyjadrenie svojich potrieb, odmietnutie niečoho, vyjadrenie žiadosti alebo prosby. V prípade, že sú naše hranice prekračované a žiadosti o ich rešpektovanie nie sú reflektované, môže byť namieste aj odísť alebo zo situácie utiecť.

Kritika môže byť na mieste, keď si neplníme svoje povinnosti. Najmä v práci sú často jasne stanovené nároky, ktoré potrebujeme splniť a za plnenie ktorých nás platia. Je však vždy lepšie aj z pozície pracovnej autority poskytnúť namiesto kritiky spätnú väzbu. Rozdiel medzi nimi je to, že spätnú väzbu nedávame z pozície autority, ale ako rovný rovnému a toho druhého pri tom nesúdime. Tento spôsob pomôže tomu, ktorý túto spätnú väzbu prijíma, nevnímať ju ako ohrozenie. Umožní mu to tak nejsť automaticky do obrany, ale zamyslieť sa nad tým, čo je mu komunikované.

Viacerí z nás vďačia našim najlepším priateľom za to, že nám otvorili oči, keď sme sa na nejakom úseku svojho života chovali ako slepí, a umožnili nám tak rásť. Kritiku od dobrého priateľa by sme preto mali zvážiť a, aj keď s ňou vnútorne nesúhlasíme, poďakovať. Naši priatelia alebo rodina kritikou riskujú veľa – že sa na nich budeme hnevať, že ukončíme priateľstvo, že na nich zaútočíme. Dobrá kritika je pre príjemcu dar. Keď som niekomu blízky ako jeho najlepší priateľ alebo milujúca rodina, sú aj situácie, kde je moja morálna povinnosť ju poskytnúť. Mal by som však stále vidieť svoju motiváciu jasne. Nemal by som si len nahovárať, že ide o dobro druhého, malo by to tak naozaj byť. Ako som už uviedol, keď potrebujem opatrovať seba a svoje potreby, na to sú iné nástroje. Ideálne je nepodávať kritiku v rozčúlení. No niekedy to inak nevieme a je dobré si svoje limity nevyčítať. Nemusíme to vedieť, môžeme sa to stále učiť.

Keď poskytujeme konštruktívnu kritiku alebo spätnú väzbu, reakciu na ňu nikdy nemáme v rukách. Ponechávame druhému slobodu reagovať. Je dobré si pripomenúť, že i tá najlepšia forma kritiky môže vyvolať silne negatívnu reakciu, keď sa dotkne citlivých tém. Môže nás prekvapiť, že i banálne témy niekedy vyvolajú veľkú emočnú reakciu. Napríklad kritika manžela, ktorý sa aj napriek dohovoru nedostatočne podieľa na chode domácnosti, sa môže dotýkať oveľa hlbších rovín psychiky, než sa navonok zdá. Napríklad to nabúra jeho predstavu o tom, kto je „mužom” a kto „ženou”; manžela to môže zneistiť vo vlastnom sebapoňatí. Preskladanie vnútorných presvedčení a sebaidentity je zdĺhavý proces, preto je aj v banálnych veciach nutné počítať s tým, že odozva môže chvíľu trvať. Pre tých, ktorí sú z tradičného prostredia, môže trvať niekedy roky, kým precitnú a akceptujú, že ich partnerka to chce celkom inak.

Akú máš skúsenosť s klientmi? Dá sa naučiť správne kritiku podávať a tiež ju vedieť prijímať?

Vnútorný kritik je u mojich klientov častá téma. Je zaujímavé, že nie vždy sú si vedomí, že v sebe neúmerne prísneho kritika majú. Potom sú neúmerne kritickí i k ostatným. Napríklad klient je nespokojný s manželkou. Má na ňu vysoké požiadavky, ktoré nie je schopná splniť, a v jeho očiach zlyháva. Čo klient nevidí je, že má rovnako neúmerne požiadavky aj sám na seba a nerobia mu dobre. Tieto prehnané požiadavky považuje za normálne. Prvým krokom je teda uvedomiť si, že pod diktátom vnútorného kritika trpím.

Je preto výhodou, keď niekto príde ku mne už s tým, že ho vnútorný kritik trápi, pretože v tomto prípade je už zviditeľnený. Ďalším krokom je uvedomiť si, čo svojou snahou zavďačiť sa vnútornému kritikovi chcem dosiahnuť. Takmer bez výnimky je to, čo chcem dosiahnuť, láska a prijatie. Som teda prehnane kritický na druhých alebo na seba – je to stratégia, ako sa cítiť milovaný. No nie je to na pohľad viditeľné a niektorým sa do toho nechce, pretože je ťažké si pripustiť, že sme zraniteľní. Keď človek skutočne precíti a uvidí, ako túži po láske, môže byť následne dosť kreatívny na to, aby našiel, čo potrebuje. Má odvahu sa na to spýtať, požiadať o pomoc alebo o láskavosť.

Pri učení sa prijímať vonkajšiu kritiku postupujem s klientom podobne ako pri práci s kritikom vnútorným. Pomáham mu nadobudnúť zručnosť si kritiku vypočuť, zvážiť ju a nereaktívne sa rozhodnúť podľa svojich hodnôt. Hľadám s ním, čo mu bráni kritiku nebrať ako útok na svoju osobnosť.

Čo sa týka dávania kritiky, väčšina mojich klientov má oveľa väčší záujem naučiť sa brániť si svoje hranice a komunikovať svoje potreby. Kritika ako dar druhému nie je pre nich prioritou. A zdá sa mi, že je to v poriadku. Keď sa klient naučí komunikovať svoje potreby a brániť si svoje hranice, je pre neho jednoduchšie venovať pozornosť druhým a naučí sa poskytovať i konštruktívnu spätnú väzbu. Nie je to priamočiara cesta. Náležitosti dobrej kritiky alebo spätnej väzby sa dajú pomerne jednoducho popísať, ale je oveľa ťažšie ich vždy naplniť. Pre väčšinu z klientov je to cesta formou pokus – omyl. Povzbudzujem ich v tom, aby to skúšali aj napriek tomu, že budú niekedy prehnane kritickí, pasívne agresívni alebo manipulatívni. Tí, ktorí nás majú radi, nám často naše prešľapy odpustia.