Odvar z kvetov je vhodné kombinovať s inými bylinkami na liečbu dýchacích ciest – materinou dúškou, pamajoránom, bazou, slezom lesným. Pri veľmi ťažkom dýchaní alebo astme pomáhajú obklady z odvaru z divozelových kvetov alebo z rozdrvených čerstvých kvetov. Spolu s palinou čiernobyľ prospieva pri dlhom menštruačnom cykle, pomáha vyvolať menštruáciu a zosilňuje príliš slabé krvácanie spôsobené nedostatočným oddelením výstelky maternice. Osobne ho neodporúčam tehotným ženám a ženám so silnou menštruáciou, výnimku tvoria liehovodné esencie alebo homeopatické prípravky, ktoré účinkujú na emocionálne telo.

Kvet divozelu sa používa aj v čajových zmesiach na liečbu žalúdka, na tráviace problémy a črevné choroby spojené s hnačkami. Je dôležité odvar dobre scediť, pretože kvety obsahujú jemné chĺpky podobné plodu šípky, ktoré môžu podráždiť sliznicu. Divozelový čaj má veľmi príjemnú chuť a vôňu, je veľmi prospešný na posilnenie dýchacích ciest a uvoľnenie dýchania, ak však túto bylinku nepotrebujeme na liečbu, odporúčam len jednu šálku denne a nie dlhšie ako dva týždne, potom je dobré urobiť prestávku. Tento postup je však vhodný pri väčšine byliniek – nezabúdajme, že sú to lieky, a preto ich užívame s rozumom a úctou k ich sile.

Drvené čerstvé kvety a listy sa môžu používať ako obklad nielen na dýchacie cesty, ale aj na bolestivé kĺby. Kedysi sa listy divozelu pre ich veľkosť a silu používali ako „obväz“, podobne ako listy podbeľu alebo kostihoja – na ranu, zlomeninu alebo boľavé kĺby sa priložili drvené bylinky a prikryli listami, ktoré ich nielen udržali bezpečne na mieste, ale svojimi účinkami podporovali uzdravenie.

Olejový macerát z kvetov divozelu pomáha pri liečbe boľavých kĺbov spolu s olejom z koreňa kostihoja, kvetov ľubovníka a vňate pamajoránu. Je tiež vynikajúcim prostriedkom na liečbu zápalu uší, zvukovodov a stredného ucha, ale aj ako prevencia proti usadzovaniu ušného mazu. Postačí jedna kvapka divozelového oleja ako preventívne opatrenie. Pri zápalových procesoch môžeme kvapkať tak často, ako potrebujeme, kým zápal neodznie. Bylinkári v dávnych dobách odporúčali šťavu z divozelových kvetov kvapkať do ucha pri nedoslýchavosti – a často s veľkým úspechom, toto však nemám overené praxou.

Ako každá bylinka aj divozel ponúka svoju silu nielen nášmu telu, ale aj duši.
Energiou divozelu je sebavedomie a veľká odolnosť, naši predkovia ho pridávali do bylinného odvaru alebo vína pred nebezpečnými loveckými výpravami, pred bojom alebo si ho zašívali do amuletov. Kvet divozelu patril tiež k výbave pôrodných báb. Priložený na bruško rodiacej mamičky spolu so železníkom, ľubovníkom a borákom jej mali dodať odvahu a silu porodiť zdravé a šťastné dieťa. Duchovný a citový účinok divozelu, ak dovolíte, predstavím tak, ako mi ho opísal sám divozel…

Bytosť divozelu je silný muž, vodca, priekopník – ten, ktorý sa nebojí ťažkých podmienok a uvedomuje si, že všetku silu má v sebe. Ide tam, kam sa nikto iný neodváži, nečaká, kým ho niekto podporí v jeho zámere, nestráca čas a energiu pokusmi nájsť alebo vytvoriť si vhodné prostredie, bezpečie a zázemie. Túto silu a schopnosť odovzdáva nášmu emocionálnemu telu, učí nás, že môžeme ísť tam, kam sa nikto neodváži, a naša odvaha bude odmenená – zažiarime, vykvitneme v tých najťažších podmienkach.

„Si prekrásny, milovaný, veľmi obdivujem to, s akou ľahkosťou sa zakoreníš tam, kde nič iné nerastie, prinášaš krásu na hromade odpadu.“

Veľký náčelník ma obdaril sebavedomým úsmevom. „Ak je to raz tvoja úloha, nie je to ťažké – ťažké je to pre tých, ktorí toto poslanie nemajú zapísané v knihe osudu. Nie som jediný, kto rastie na nehostinných miestach. Vidíš tu bodliak, podbeľ, lopúch, zaslúžia si obdiv rovnako ako ja.“
„To áno, ale ony nie sú také výrazné a žiarivé – čo máš ty, čo ony nemajú? V čom je tvoja jedinečnosť?“

„Som tu, aby som žiaril do diaľky, priťahoval včely, ktoré pomôžu aj tým, ktorí rastú pri mojich koreňoch. Schopnosť žiariť je dar, ktorý so sebou prináša zodpovednosť aj voči tým, ktorí tento dar nemajú. Je prirodzené, že si ma všetci všimnú ako prvého, som výrazný, ale tým zároveň zraniteľný a tí, ktorí rastú pri mojich nohách, sú mojou podporou a ochrancami a ja sa im za to odmeňujem – moje kvety lákajú včely, ktoré ich opeľujú a pomáhajú im rozmnožiť sa.“

Fascinovane pozorujem jeho veľkosť a silu, v ktorej nie je ani štipka pýchy, hoci jeho vzhľad vyžaruje mocnú autoritu.
„Ako to dokážeš? Vyrásť tam, kde nič nerastie? Ako dokážeš, vykvitnúť v celej svojej kráse na hromade kamenistej hliny?“
„Poď, ukážem ti to.“

Položil mi ruku na čelo a uvidela som semienko, ako dopadá na tvrdú hlinu, padá medzi kamene a pôda ho ako milujúca matka víta, obklopuje svojím teplom. Postupne z neho vyrastajú drobné, tenučké korienky, hľadajú cestičky medzi kameňmi, zo zeme rašia drobné lístky, až kým nevytvoria bohatú ružicu veľkých, mohutných listov. Vidím, ako sa striedajú ročné obdobia, a stále vnímam len rozrastajúce sa korene a silnejúce listy… Vidím znovu jar, slnko stúpajúce na oblohe a zo silného hniezda listov vyrastá mohutná stonka, jej kvety sa otvárajú postupne, každý deň niekoľko vykvitne a znovu odpadne, aby mohli vykvitnúť nové.
Pozerám sa do očí tejto veľkej silnej bytosti a v jeho úsmeve vidím múdrosť a pokoru, ktorou vládnu tí, ktorí vytvorili svoj úspech postupne, vlastnou vytrvalosťou.

„Pochopila si?“
„Ty nevykvitneš hneď, však? V prvom roku by som si ťa asi vôbec nevšimla…“

„Keby som vykvitol hneď v prvý rok, nemal by som silné zázemie, bol by som veľmi zraniteľný.
Vyrastiem veľmi vysoký, moja stonka je mohutná a ťažká, aby uniesla veľa kvetov. Keby som nemal pevné korene a silné zázemie svojich listov, cez ktoré do mňa slnko vlieva silu, silný vietor alebo zosuv pôdy by ma mohol vyvrátiť z koreňov. Ale moja úloha je priniesť svetu krásu a silu na dlhý čas, priniesť jej veľa a to nemôžem, pokiaľ moje korene nie sú pevné a hlboké a listy také veľké, aby som prijal veľa slnečných lúčov.“

Spomenula som si na ľudí, ktorí dosiahli rýchly úspech a prvá búrka im všetko vzala. Tiež som si uvedomila, ako často som túžila po rýchlych úspechoch, ako veľmi som chcela zažiariť a byť obdivovaná, a v duchu som sa poďakovala božstvu, že mi to v tom čase nedovolilo.
„Sú ľudia, ktorí sú stvorení na rýchly úspech, majú ho dosiahnuť, aby priniesli nádej iným. Sú ľudia, ktorí majú svetu priniesť krásu, úsmev, radosť, lásku, ale aj trpké ponaučenia. Máte rôzne úlohy, tak ako my, vaši učitelia z ríše rastlín. Ale kto chce trvalý úspech, kto túži dosiahnuť niečo, čo nikto pred ním nedosiahol, kto má za úlohu byť majákom svetla, nemôže si dovoliť vykvitnúť príliš rýchlo. Ak je úlohou človeka byť silným zdrojom svetla pre iných, ak im má byť príkladom a túži po tom, aby svoje poslanie plnil dlho, musí začať s veľkou pokorou. Pomaly a nenápadne hľadať cestičky v zemi, aby jeho korene boli hlboké a silné a odolali vonkajším podmienkam. Musí si budovať silné zázemie, vlastný zdroj sily a výživy. Skutočne silní ľudia sa nemôžu spoliehať na nikoho okrem seba.

Najmä sa musia naučiť odolať túžbe ukázať svoju veľkosť skôr, než dozrie čas.
Musia sa naučiť zvládať sklamanie, neistotu, krivdu i smútok, aj čeliť strachu, že možno nikdy nevykvitnú. Aj mne sa to môže stať – nie každá rastlinka vykvitne, niektoré semienka sa vôbec neuchytia. Žijem s týmto vedomím, prijímam, že len to, čo zvládne tie najťažšie podmienky, má šancu prežiť a rozkvitnúť.“

Cítila som k tejto nádhernej silnej bytosti ešte väčšiu úctu a obdiv. Spomenula som si na ľudí, ktorých obdivujem za ich veľkú vytrvalosť, ktorí dosiahli úspech tam, kde sa nikto neodvážil vkročiť, a uvedomila som si, že všetci to dosiahli nenápadne, pokorne, odolali potrebe prezentovať čiastočné úspechy, nenápadne a pomaly budovali svoje zázemie. Sústredili sa na silu svojich koreňov, na pevnú pôdu, v ktorej rástli, oceňovali všetkých, ktorí ich na ceste k úspechu podporovali a poskytovali im zázemie, veľa sa učili, pôsobili veľmi nenápadne a skromne a ich úspech bol o to silnejší a trvácnejší. Keď ho dosiahli, delili sa o svoju žiaru, o kvety svojho úspechu a šťastia s celým svetom rovnako, ako to robí divozel.

„Mám pocit, že som pochopila tvoje tajomstvo aj silu, ktorú nám prinášaš. Si tu pre tých, ktorí majú naplniť naozaj veľké poslanie, učíš nás pokore a vytrvalosti, ale aj zodpovednosti. Pomáhaš priekopníkom, ktorí sa odvážia vykvitnúť tam, kde to nikto iný nedokázal, bez akejkoľvek podpory zvonku. Pomáhaš nám rozvíjať silu a vytrvalosť, schopnosť budovať pevné zázemie, ktorým je naša sebaistota a dôvera vo vlastné sily a schopnosti. Tvojím darom je úplná nezávislosť… Keď však vykvitneš, každý kvietok na tvojej silnej stonke kvitne iba jeden deň. Môžeme ich trhať? Môžeme si ich vziať, aby nám pomohli uzdraviť telo a posilniť dušu?“

Nemôžem si pomôcť, jeho úsmev je taký očarujúci… Cítim pri ňom chuť dokázať niečo naozaj veľkolepé, cítim silu a odhodlanie vstúpiť na územie, ktorého som sa veľmi bála, lebo to predo mnou nikto neurobil, cítim túžbu naplniť svoj sen a urobiť to, od čoho ma všetci v mojom okolí odrádzali, dokonca aj moja vlastná myseľ, pretože je to príliš ťažké a možno sa mi to ani nepodarí. Divozel akoby čítal moje myšlienky.

„Ak sa bojíš ťažkostí a nepriazne a neskúsiš to, máš úplnú istotu, že sa ti to nepodarí. Ak sa o to pokúsiš, máš nádej, ak vytrváš, napriek nepriaznivým okolnostiam, nádej sa zmení na príležitosť a máš predpoklad, že to dokážeš.

Najistejšia cesta, ako nedosiahnuť, po čom túžiš, je vôbec sa o to nepokúsiť.
Veľký úspech si vyžaduje čeliť veľkému strachu – a čím viac sa k úspechu približuješ, tým väčší strach sa ti postaví do cesty. Môžem ťa obdarovať odhodlaním a sebadôverou, ale zapustiť hlboké korene, vytvoriť si zázemie, odolať potrebe rozkvitnúť priskoro, len aby si získala obdiv, to už bude tvoja práca. A moje kvety? Áno, po vykvitnutí rýchlo opadnú, vonkajší úspech je vždy pominuteľný. Vy ľudia tomu hovoríte svetská sláva, poľná tráva. Moje kvety tu nie sú pre mňa, ale preto, aby poskytli potravu hmyzu, včelám zásoby peľu a nektáru na zimu a ľuďom liek na choroby. Pokojne si ich vezmi, zabezpečíš mi tým dlhé kvitnutie, čím viac sa o svoje kvety delím, tým dlhšie ich môžem prinášať svetu. Som taký pevný, že ma strata kvetov neoslabí, práve naopak.“

Spomenula som si na vetu z Nového zákona „To, čo máte v sebe a odovzdáte, vás zachráni, ale to, čo máte a necháte si pre seba, vás zničí.

“ S nevyslovenou otázkou som pohliadla divozelu do očí.
„Veľmi správne, drahá. Som spojený so silou Slnka a Jupitera, vládne mi sebavedomie, veľký úspech, veľké šťastie a rozmach. Vieš, akú silu a zámer si dostala od týchto velikánov?“
„Slnko mám vo Váhach a Jupiter v Blížencoch… Súvisí moje sebavedomie s dobrými a harmonickými vzťahmi a so službou ľuďom a šťastie s odovzdávaním poznania a informácií?“
„Všimla si si, ako sa cítiš, keď odovzdávaš ľuďom to, čo vieš? A ako sa cítiš, keď podľahneš strachu, že keď odovzdáš to, čo ti bolo dané, stratíš to? Odtrhni si kvet z mojej stonky a ochutnaj ho.“

Ešte nikdy som netrhala kvety divozelu s takou veľkou úctou. Cítila som hlbokú pokoru a vďačnosť za to, že môžem, že mi to bolo dovolené. Vnímala som radosť a pocit šťastia, ktorý cítim vždy, keď sa delím o to, čo viem, ale aj hĺbku strachu, ktorý ma vnútorne ničil, keď som sa zľakla, že niekto moje poznanie zneužije alebo sa ním bude pýšiť ako svojím vlastným. Bála som sa, že to, čo odovzdám, nenávratne stratím, a už nebudem mať nič, čo by som mohla svetu odovzdať. A keď nebude nič, čo môžem svetu odovzdať, stratí sa aj obdiv a úcta, ktoré živia moje sebavedomie.

„Moja drahá, neživia tvoje sebavedomie, ale tvoju pýchu. Vieš, prečo ma ľudia nazvali divozelom, divnou zelinou? Moja sila môže pomáhať, ale aj ničiť. Tak, ako veľký úspech môže priniesť mnoho kvetov a úžitku tomuto svetu, ale aj jed do vnútra každého, kto túžbe po veľkom úspechu podľahne.

Prinášam vám sebadôveru, keď však nie je vyvážená pokorou, môže sa stať jedom, tak ako keď budeš užívať priveľa mojich kvetov, môžu vyvolať krvácanie v tvojich orgánoch.“
„Fíha, ako spoznám, že je toho už priveľa?“

„Keď sa začneš cítiť neohroziteľná, keď budeš mať pocit, že ti tvoje schopnosti a poznanie prinášajú jednu výhru za druhou, a ty budeš chcieť ešte viac a ešte viac, stojíš na okraji priepasti a hrozí, že o chvíľu spadneš. Moje kvety prinášajú silu a sebadôveru, moje listy dokážu zastaviť krvácanie – preto vždy, keď sa cítiš neohroziteľná a nezraniteľná, spomeň si, že sa máš vrátiť späť k zemi, k svojej sile a opäť ochutnať nenápadnosť, pretože aj ten najväčší úspech raz pominie. Som bytosťou úspechu v jej svetle aj tieňoch – viem, že na to, aby som mohol vykvitnúť, potrebujem si najprv vytvoriť hlboké korene a pevné zázemie, hoci v tomto období príprav nikoho neoslním, moje listy sú nepekné, chlpaté, nepríjemné na dotyk, sú nechutné a horké, nechutia ani zvieratám. Táto nepeknosť a horkosť je však mojou ochranou, ktorá mi umožní vykvitnúť. A keď som dosť silný, aby som vykvitol, prinesiem krásu a výživu s vedomím, že tu nie sú pre mňa, ale pre iné bytosti matky Zem, delím sa o ne s radosťou, pretože viem, že príde čas, keď odkvitnem, ale čím viac svojich kvetov odovzdám, tým dlhšie môžem kvitnúť. A keď odkvitnem, keď príde čas smrti, viem, že som splnil svoje poslanie a semienka poslúžia na zrod nových rastlín. Bez odvahy opustiť tento svet a znovu sa narodiť by som nesplnil svoju úlohu. Bez ochoty odovzdať to, čo mám, všetkým bytostiam tohto sveta by som nebol ničím len peknou ozdobou. Ak však urobím, čo mám, aj po odkvitnutí môžem poslúžiť.“

Spomenula som si na dávny život, v ktorom som odkvitnutú suchú stonku divozelu očisťovala od semien, roztrúsila ich po okolí a namočila ju do oleja, aby prinášala svetlo v zimnom období. V dávnych dobách sme predsa odkvitnuté stonky používali ako fakle a verili sme, že dym z divozelových svietnikov navyše očistí priestor, v ktorom horia. Ak mám odvahu vyrásť v nehostinných podmienkach, ak vytrvalo tvorím svoj cieľ drobnými nenápadnými krokmi, budujem si pevné korene a zázemie, ak som ochotná vykvitnúť v pravý čas a deliť sa o krásu a úspech, ktoré som dosiahla, ak nelipnem na pominuteľných prítomných výsledkoch, ale dôverujem prirodzeným cyklom nádychu a výdychu, prijmem aj ukončenie, pričom minulý úspech sa stane svetlom, ktoré mi bude ukazovať cestu v neistých obdobiach budúcnosti a bude mi pripomínať, že ak som už raz niečo dokázala, dokážem to znovu bez ohľadu na to, v akej etape života sa práve nachádzam, bude svetlom mojej sebadôvery.

Mala som veľkú chuť pokloniť sa tomuto silnému mužovi, ale zastavil ma, pozrel sa mi do očí a láskavo, ale prísne pripomenul: „Bol by som zlý učiteľ sebadôvery, keby som ti dovolil klaňať sa. Sú rastliny, ktoré učia pokore, a tie zbieraj na kolenách, ale ku mne pristúp s hrdosťou. Viem, že ku mne cítiš úctu, ale ja viem, kto som, nepotrebujem tvoju poklonu, potrebujem, aby si bola ako ja – hrdá a vedomá si svojej sily. Potom budem vedieť, že som splnil svoju úlohu…“

Tak už len veľké ďakujem, milovaný divozel, za to, že si sprievodcom pre každého, kto prijme tvoj dar…