Téma v rukách takýchto pseudohistorikov, bez ohľadu na ich vzdelanie, sa potom pre ostatných stáva neprehľadná, často sa orientujú len podľa toho, kto nejaký názor hlása. V istých obdobiach sa presadzuje len jeden oficiálny úradný názor, ktorý je povinnou súčasťou školských osnov, a tento, ako vidíme aj v prípade Slovenska, dokáže pretrvávať desaťročia potom, čo sa politické a ideologické pomery zmenili.

Pretrváva aj obraz Slovenska, predtým Československa, ako malej, z hľadiska svetovej ekonomiky či politiky bezvýznamnej krajiny, ktorá môže byť rada, že vôbec je. Slováci sú prezentovaní ako mladý národ, ktorý sa sformoval v podstate len včera, jeho spisovný jazyk len v polovici 19. storočia a v podstate ani nemá dejiny. Výsledkom je, že podľa výskumu mimoeurópskych inštitúcii majú Slováci najmenšie národné povedome v rámci celej Európskej únie. Preto najmä mladí ľudia s takou ľahkosťou odchádzajú zo Slovenska a ochotne a pyšne sa asimilujú v cudzom prostredí, lebo konečne majú šancu patriť do spoločenstva, ktoré je na seba hrdé. 

Posledný slovenský kráľ

Tento jav má svoje dávne historické pozadie. Jeho príčinou je, že Slováci po stáročia nemali vlastný štát. Posledné prvky svojej štátnej samostatnosti stratili v dvanástom storočí. Okolo roku 1110 v rámci dynastických sporov v Uhorsku zaniklo tzv. Nitrianske kniežatstvo, ktoré bolo pokračovateľom Svätoplukovej ríše.

Aj po jej zániku Nitra zostala naďalej hlavným mestom územia, ktoré sa nestalo korisťou okolitých štátov. V Nitre pred svojou korunováciou sídlil posledný, aj keď zrejme nekorunovaný, slovenský kráľ Vajk, od roku 1000 známy ako prvý uhorský kráľ Štefan I. Vajk bol síce arpádovského pôvodu, ale okrem toho mal aj slovenské, resp. slovanské korene. Arpádovci sa nitrianskeho stolca zmocnili po vymretí Mojmírovcov po mužskej línii začiatkom desiateho storočia. Jedna z teórií hovorí, že si ho vyženili, lebo Nitrania si tým chceli zabezpečiť mier so svojím južným susedom a spojenca proti ostatným susedom, najmä Poliakom a Čechom. 

Udalosti o necelé storočie dokladajú, že to bolo len dočasne výhodné riešenie. Ako sme mohli na týchto stránkach čítať už dávnejšie, sv. Štefan, vlastným menom Vajk, sa stal v pomerne mladom veku v rokoch 995 – 997 jedným z nástupcov kráľa Svätopluka na nitrianskom stolci. Zotrval tu síce len krátko, ale významne sa zapísal do slovenských dejín. Nitrianske kniežatstvo (kráľovstvo) bolo v tom čase totiž priamym pokračovateľom Svätoplukovho slovenského kráľovstva ako centra jeho ríše. 

Práve v čase sv. Štefana chýbalo veľmi málo na to, aby sa nitriansky panovník prihlásil k Svätoplukovmu dedičstvu ako protiváhe formujúceho sa uhorského štátu. Mal na to všetky predpoklady: nitriansky stolec – Svätoplukove sídlo – a viac ako napol slovanský pôvod, lebo jeho matka bola Poľka a prababka kyjevská Ruska. Sám vraj pred maďarčinou uprednostňoval slovenčinu, aj keď mal z politických dôvodov za manželku Nemku. 

Cez Arpádovho syna Zaltusa, ktorý si zobral za manželku dcéru Mojmíra II., boli pritom Arpádovci po ženskej línii pokračovateľmi mojmírovského rodu a právnymi nástupcami na Svätoplukovom tróne v Nitre. Nielen to, po smrti Štefanovho otca jeho najväčším protivníkom sa stali maďarské kmene za Dunajom. K tomu sa ešte priradili ideologické dôvody, lebo jeho maďarskí príbuzní inklinovali k pohanstvu (vraj k islamu), zatiaľ čo on sám so svojimi slovanskými príbuznými bol horlivým kresťanom.

Popri národných a ideologických dôvodoch jeho orientácie nesmieme zabudnúť na dôvody geopolitické. Kráľovstvo v Nitre, na ktorého čele stál, ležalo mimo územia, na ktoré si priamo robila nárok Nemecká ríša. Tá sa orientovala na získanie Panónie, dnešného územia Maďarska po Dunaj. A tam už v tom čase vládli maďarské kniežatá, ktoré nároky nemeckej ríše neuznávali. Preto nemeckí rytieri stáli v spore nitrianskeho panovníka s jeho príbuznými za Dunajom na jeho strane. Po smrti Gejzu sa nemecká strana postavila za Štefana aj vojensky. Nemci vedení Štefanom, ktorého maďarská historiografia nezabudne nikdy znázorniť so zástavou v ruke, na ktorej je vyobrazený dvojkríž, prekročili Dunaj a vzbúrených Arpádovcov porazili.

Pripomeňme si, že Štefan bol v tomto spore slovenským panovníkom, ktorý sídlil v Nitre. Nič na tom nemení fakt, že bol členom rozvetvenej arpádovskej rodiny. Vzhľadom na svoj zväčša slovanský pôvod máme väčší dôvod považovať ho za Slovena (Slováka) ako Maďari za Maďara. Ale to je len náš dnešný pohľad, je možné, že kráľ Štefan ani jeho okolie takto náš problém nevideli ani neriešili. Ale aj keby to bolo celkom naopak a Štefan bol pôvodom Maďar ovládajúci len maďarčinu, nič by to nemenilo na tom, že v Nitre nebol maďarským panovníkom, ale že tam bol panovníkom slovenským. Oporu pre toto tvrdenie máme v dejinách. Uhorskí panovníci po vymretí Arpádovcov nemali maďarský pôvod, a predsa boli uhorskými panovníkmi, nie poľskými či českými a podobne.
Nie je dôležitý pôvod, ale funkcia. Preto aj Štefan bol v Nitre panovníkom slovenským a nie maďarským, lebo Nitra a Nitrianske kniežatstvo boli historicky aj etnicky v jeho časoch slovenským územím a sú takým dodnes. A to slovenský panovník so svojím slovenským vojskom a s podporou nemeckých rytierov porazil maďarských protivníkov za Dunajom! Porážkou protivníkov mal slovenský panovník Štefan historickú a reálnu šancu obnoviť Svätoplukovu ríšu takmer v celom rozsahu. Neurobil tak. Z nitrianskeho stolca nakoniec presídlil do Ostrihomu, sídla svojho otca. Nemal ani inú možnosť, lebo jeho nitrianske panstvo už v roku 997 obsadil poľský panovník, využijúc jeho zaneprázdnenosť v spore s maďarskými kmeňmi za Dunajom.
Štefan I., ocitnúc sa po strate územia obývaného Slovákmi na inom etnickom území, nadviazal na zjednocovacie úsilie svojho otca. Kráľovskú korunu, ktorú by prijal, nebyť spomínaných vojenských udalostí, ako slovenský panovník sídliaci v Nitre, nakoniec prijal ako maďarský panovník sídliaci v Ostrihome. 

Matúšove panstvo

Ďalšie obdobie pre obnovenie slovenského kráľovstva nebolo priaznivé. Prvou obrovskou šancou bolo nadviazanie panstva Matúša Čáka na nitrianske kráľovstvo, a tým aj na tradíciu Svätoplukovej ríše. Ten ale túto možnosť nevyužil a neusídlil sa, zrejme zo strategických dôvodov, v Nitre. Naopak, tú časom dobyl a Nitriansky hrad vypálil. 

Okrem toho, národnostná otázka nebola vtedy natoľko aktuálna, aby ju vedel použiť na upevnenie svojho panstva. Tu mohol zohrať úlohu aj jeho maďarský pôvod, treba však zobrať do úvahy, že Matúš Čák si počas svojej kariéry nectil ani spojencov, ani cirkev, preto, ak by takáto téma bola v spoločnosti nastolená, využil by ju. Najmä ak tradícia existencie samostatnosti „Horného Uhorska“, čiže Slovenska, bola ešte živá, ako dokladajú erby uhorských kráľovských miest na území Slovenska už od trinásteho storočia, ktoré na rozdiel od tých na území Maďarska majú v erbe trojvršie s dvojkrížom. 

Ten nachádzame aj na uhorskej kráľovskej zástave na začiatku 14. storočia. V erbe Matúša Čáka je pritom lev s jedným chvostom (na rozdiel od toho českého). Je to rodový erb Čákovcov, ako dokazuje aj erb maďarských Levíc v Komárňanskej župe, ktoré vlastnili jeho predkovia (Oroszlány város – mesto Levice). Preto niektoré obce na území jeho panstva majú alebo mali v erbe leva (napr. Holíč v 14. storočí, ktorý v roku 1315 ubránil pred českým vojskom).
Matúš Čák Trenčiansky žil v rokoch cca 1260 – 1321. Jeho vojenská kariéra začala v roku 1278, kedy sa na uhorskej strane pričinil o porážku českého kráľa Přemysla Otakara II. Následkom toho České kráľovstvo stratilo významnú časť územia, tzv. moravské pole, ktoré siahalo na rakúskej strane až po Bratislavu. 

Neskôr prišiel do sporu s uhorským panovníkom Ondrejom III. a uchýlil sa na Trenčiansky hrad. Ondrej III. sa ho preto neúspešne pokúsil zbaviť majetku. Po smrti Ondreja III. podporil na uhorskom tróne syna českého kráľa Václava III. Za to mu Václav III. 1. februára 1302 daroval celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu. Nasledujúci rok však Matúš Čák prešiel na stranu jeho konkurenta v boji o uhorský trón Karola I. Róberta. Od roku 1304 sa postavil aj proti nemu a začal vystupovať na obsadenom území ako samostatný vládca. Zomrel v roku 1321 bez dediča, a tak jeho majetok prešiel do rúk jeho zaťa Štefana Čecha zo Šterneberga, a tým bol osud perspektívneho slovenského kráľovstva spečatený. 

Stratená šanca v 17. storočí

Ďalšiu príležitosť na osamostatnenie sa Slovákov poskytla bitka pri Moháči (1526). V jej dôsledku sa na vyše jeden a pol storočia stalo maďarské obyvateľstvo na území Uhorska tureckými poddanými. Neobsadený zvyšok Uhorska, ktorý pripadol rakúskym Habsburgovcom, obývali najmä Slováci a Chorváti. 

Ten však v rámci protihabsburských povstaní v sedemnástom storočí ovládli postupne Bátori, Bočkaj, Tekeli a Rákoci. O Rákociho osude rozhodla prehratá bitka pri Trenčíne v roku 1708. Bočkaj sa nechal vyhlásiť aj za kráľa Uhorska, ktoré v tom čase v podstate pozostávalo len zo Slovenska a o jeho obnovení na maďarskom území sa v tých časoch ani neuvažovalo, to bolo pevnou súčasťou Osmanskej ríše. Z toho dôvodu ani nebolo potrebné riešiť obnovu slovenského kráľovstva ako protiváhy toho maďarského, lebo Uhorské kráľovstvo bolo v tom čase v zmysle etnickom jednoznačne slovenským. Okrem toho protivníkom protihabsburgských povstalcov v 17. storočí neboli v Osmanskej – tureckej ríši žijúci Maďari, ale v Rakúsku žijúci nemeckí Habsburgovia. Celý konflikt medzi nimi ani nebol postavený na národnostnom princípe, ale stál na princípe náboženskom – protestanti podporovaní mohamedánmi proti katolíkom.

Apológia Slovákov z Trenčína

Zaujímavé je, že okolo Trenčína sa rozhorel národnostný spor medzi Slovákmi a Maďarmi, resp. medzi slovenskou a maďarskou šľachtou už v nasledujúcom 18. storočí. V r. 1722 profesor práva na Trnavskej univerzite Michal Benčík vydal spis Novissima diaeta… (Najnovšie snemovanie…), v ktorom z národnostného hľadiska napadol šľachtu a mešťanov z Trenčianskej stolice, ktorí sú vraj pozostatkami ľudu veľkomoravského vládcu Svätopluka.

A ten predal krajinu Maďarom za bieleho koňa. Následkom toho sa slovenský ľud poskrýval v lesoch v Trenčianskej stolici a stal sa na večnosť poddaný Maďarom. Spis trenčiansku šľachtu a mešťanov urazil, a preto pripravili na jeho hanopis verejnú odpoveď. Tej sa ujal Ján Baltazár Magin, ktorý vo svojej Apológii píše: „Z toho… možno dostatočne dokázať, že všetci Slováci bývajúci v Uhorsku majú to isté občianske právo ako Maďari, tú istú rodovú starobylosť i dôstojnosť, tú istú vojenskú česť svojich predkov, ten istý prístup k výsadám, tú istú zem, zdedenú po predkoch a aj dnes pevne ovládanú: jednako ostáva mi ešte niečo zvláštne, čo, ak sa pripomenie, úplne zošije ústa protivníkove. Čo je to teda? Hovorím, že uhorskí Slováci sú členmi toho istého národa ako Maďari.“

Z jeho spisu, ktorý udivuje aj bohatou znalosťou histórie, vyplýva, že napriek počínajúcim národnostným sporom bola myšlienka Uhorska ako štátu natoľko nespochybniteľná, že ani slovenskí vzdelanci v tom čase ešte neuvažovali o osamostatnení sa. To sa zmenilo až v nasledujúcom storočí, keď najmä pod vplyvom Veľkej francúzskej revolúcie prevládla myšlienka národných štátov, ktorú presadzovala meštianska spoločnosť na úkor svetskej a cirkevnej feudálnej vrchnosti. Tá natoľko ovládla maďarskú spoločnosť, že viedla nakoniec cez perzekúcie Slovákov k rozbitiu Uhorska a v konečnom dôsledku aj k samostatnosti Slovenska.

Krátky pohľad do minulosti je nám poučením, že jeden chybný krok, akým bolo napr. vpustenie Arpádovcov do Uhorska a neskôr na nitriansky stolec, môže mať nedozierne následky pre celú spoločnosť, na štát aj národ na mnoho generácií, v tomto prípade až na celé tisícročie. Pozoruhodné je aj to, že Slováci v podstate až do 18. storočia neuvažovali o vyčlenení sa z Uhorska, lebo sa považovali za súčasť veľkej krajiny, ktorá tu existovala od Pribinových a Svätoplukových čias.