Kedy si v najlepšej spoločnosti?

Kto si? Aké je pre teba byť nič? Aké je pre teba byť v spoločnosti nikoho, ničoho? Si smutný, keď si s nikým, s ničím? Cítiš sa niekedy osamelo, keď si sám s nikým, s ničím?

Keď pocity smútku prichádzajú, nie si v tej chvíli v najlepšej spoločnosti. Neuvedomuješ si, kto si. Stratíš vedomie. Upadneš do nevedomosti, zabudneš, kto si. Dôsledkom tohto stavu je smútok. Posúvaš sa do priestoru nevedomia, odporu. Príde odpor – nechcem byť sám. Na fyzickej úrovni v tej chvíli môžeš cítiť meridián, ktorý sa uzavrel. Stačí, že niečo nechceš, a meridián je blokovaný. Dá sa tomu predísť? Ako? Zjemniť pozornosť. Stále treba držať pozornosť na priestor. Uvedomovať si vnútorný priestor.

Byť v najlepšej spoločnosti seba samého znamená byť v spojení, byť jedno. Keď si jedno, si v najlepšej spoločnosti, lebo nie ste dvaja. Nie je Boh a ty, nie ty – opustený. Nie. Keď si sám, si v najlepšej spoločnosti. Vtedy máš šancu, aby si vytvoril najlepšiu spoločnosť tým, že pozornosť dáš sebe. Pozornosť je to najcennejšie, čo človek človeku môže dať, lebo dáva seba. Keď sa ty dáš, odovzdáš sebe samému, vtedy sa môžeš ocitnúť v tej najlepšej spoločnosti.

Keď si v spoločnosti niekoho iného, vtedy je ťažko dosiahnuť spojenie seba samého, lebo dávaš pozornosť niekomu inému. Vtedy sa dávame jeden druhému. Vtedy je ľahké zabudnúť na seba, lebo uveríme, že najlepšia spoločnosť je práve tá, s kým som. Keď hodnotím spoločnosť, v ktorej som, za dostatočne dobrú, tak sa cítim dobre. Keď sa mi spoločnosť nezdá dobrá, môžem ňou pohŕdať. Síce som tu, ale pohŕdam vami, lebo nie ste pre mňa dosť dobrí. Idem hľadať inú spoločnosť. Lepšiu. A čo si myslíš, kde končí takéto hľadanie? V osamelosti.

 Keď si však sám so sebou, keď ťa nikto neruší, keď nemáš do koho premietať osamelosť a nespokojnosť, nemáš ako zvonku naplniť prázdnotu, vtedy zistíš, že sa potrebuješ skamarátiť s prázdnotou. Potom oživíš prázdnotu. Prázdnota totiž môže byť plná alebo prázdna. Prázdnota tu stále je, vždy tu bola aj bude, je tu pre nás, je tu pre seba a my sa môžeme prebudiť v uvedomení, kto sme. Vyžaduje to sebarozpustenie, sebaodovzdanie. Vyžaduje to odovzdať sa sebe.

Kde sa rodí trauma?

Keď v určitej situácii stuhneš, príde zamrazenie a za ním traumy. Traumatická reakcia nastane vtedy, keď už nemáš silu ani utekať, ani bojovať. Zamrzneš. Trauma v tebe zamrzne. Stav zamrznutosti sa prejavuje v situáciách, keď už nevieš ďalej. Zasekneš sa tak, ako keď sa piesok dostane do ozubených koliesok.

Je pomerne jednoduché rozpamätať sa na vlastné traumy z tohto života. Stačí sa pýtať a ideš. Odpovede prídu. Veľká výzva prichádza vtedy, keď chceš nájsť transrodové traumy. Tie, ktoré si si preniesla z minulých životov svojich predkov. Na takéto rozuzlenie už potrebuješ mať prax. Na to už musíš byť praktizujúca. Zvedomňovaná. To je každodenná práca. Na tento svet sme pre to prišli. Jedno z najväčších nešťastí nevedomých ľudí je, že nevedia, na čo sú na zemi. Márnia svoj každodenný život. Venujú sa naoko niečomu dôležitejšiemu. Nie práci na sebe, ale niečomu vyslovene dočasnému. Tam je ich ťažisko. To je ich téma a ich cesta, môžeš s nimi len súcitiť.
Na druhej strane keď človek zanedbá to materiálne a venuje sa len spirituálnemu, duchovnému rozvoju, tiež nastáva nerovnováha. Ak chceš len duchovný rozvoj, choď do kláštora. Choď do podmienok, kde naozaj bude o teba postarané a kde nebudeš mať žiadnu materiálnu potrebu. Všetko, čo budeš materiálne potrebovať, budeš mať, ale zároveň budeš mať veľa možností praktizovať každý deň a stále. V kláštore je už ľahké byť spirituálnou bytosťou – máš tam presný program, máš náuku, máš učiteľa, dostávaš techniky, cvičenia, pravidelnosť, rytmus, režim, disciplínu podľa toho, čo sa potrebuješ učiť. 

Veľká výzva je však byť v tomto živote plne. Zabezpečovať všetky potreby, všetky dohody, záväzky voči všetkým, ku ktorým sme záväzky prijali, ale zároveň zostať vnútorne vedomý a vedieť, na čo som tu, kvôli čomu a čo je mojou úlohou. To je veľké majstrovstvo, ktorému sa treba učiť. Každý deň si to musíš pripomínať. 

Keď zídeš z cesty, telo ti hneď napovie. Začneš zabúdať – zabudol som toto, toto mi nepríde na um, to mi neprišlo, to som neurobil… a už máš chaos, zmätok. Vtedy vidíš, že treba ísť späť. Naspäť k sebe. Nastav sa. Choď do seba. Buď sama, vytvor si podmienky byť sama a zvedom sa. Zorientuj sa, vykroč. Vykroč, ale nie starým spôsobom. Novým. Udrž si vedomie, kto si. Prvá čakra musí byť otvorená. Jej téma je – KTO SOM? Ak máš jej tému zodpovedanú, môžeš ísť do druhej, tretej čakry… do siedmej. 

Podstatné je byť vedomým. Vedieť, kto si, vedome tvoriť a vnímať svoje okolie a svoj vnútorný priestor súčasne. Netlačiť na seba. Zostať v jemnom plynutí času a priestoru. Plynutie má byť také jemné, že ani nevnímaš, ako čas plynie. Akoby bol neustále prítomný okamih. Stále si prítomná. Veľký tlak býva veľkou prekážkou. Skús premýšľať o tom, ako sa ešte viac uvoľniť. Natlačiť na hľadanie toho, kde tlačíš. Keď s veľkým tlakom hľadáš, tlačíš na seba, tlak porastie a ešte menej uvidíš.

Čo môžeš robiť v pekle?

Chceš ísť do pekla! Choď a požiadaj, aby ťa anjeli previedli peklom. Keď už si však v pekle, môžeš byť svetlom pre hladných démonov. Keď si v pekle doma, buď v ňom učiteľom. Ukazuj hladným démonom cestu. Len si uvedom, kde si a koho vedieš. Predstavujeme si, že sme na zemi samí anjeli a jeden druhému ukazujeme, čo sme tu, na čo sme tu. Sme anjelmi niekde na hlbokej úrovni, len momentálne nie sme v stave nebeských anjelov. Sme pozemskí anjeli. 

Dalajláma prichádza vedome do našej ríše hladných démonov, do ľudskej ríše a súčasne je prítomný aj v tých nižších sférach a svieti nám, ukazuje cestu. Chceš? Choď do pekla a staň sa sprievodcom pekelníkom, ktorí sú pripravení sa pozdvihnúť do vyšších sfér. Buď im sprievodcom. Koučovať znamená sprevádzať. Požiadaj, aby si mohla ísť do najnižších sfér, lebo keď uviazneš v ríši hladných démonov a zabudneš, že si hladný démon, tak padneš do ešte nižšej ríše. Dobre je vedieť, aj do akej sféry pôjdeš. Choď sa tam pozrieť, lebo práve pre nich môžeš byť najlepším sprievodcom. Nie pre tých v tvojej úrovni, ale pre tých v nižších úrovniach môžeš byť svetlom. 

Keď žiješ ilúziu, že si vo vyššej úrovni, ako si, a keď máš odpor k vlastnej úrovni, nemôžeš odtiaľ vyjsť. Až keď rozpoznáš svoju úroveň hladných démonov, ako hlavný démon budeš učiteľom svetla, sprievodcom tým v ešte nižšej sfére, tak sa vyliečiš z hladného démonstva. Zistíš, čo všetko máš, aká si bohatá a mocná, a utíšiš svoj večný hlad, svoju nespokojnosť.

Vyskakuješ často z kože?

Vyskočiť z kože znamená, že odchádzaš od seba. Opúšťaš telo. Vyzlečieš sa z tela. Koža je povrch tela, čiže odídem z tela. To ukazuje na veľmi dôležitú vec – na sebaopúšťanie. Keď vyskakuješ z kože, máš chuť sa opustiť. To znamená, že vzorec opúšťania sa máš natrénovaný. Sú za ním dve veci. Jednou je trauma. Kde je trauma, racionalizovanie nepomôže. Treba ísť do traumy a emočne ju najprv prepustiť. Prepustiť uviaznutú emóciu. To je to, čoho sa bojíš, že to bude bolieť. Potom si zvedomníš, čo je na pozadí traumy, čo sa ti deje. Opúšťať sa je vzorec. Amygdala zavelí: Uteč. Uteč pred bolesťou. Nevydržíš bezmocnosť, a preto ideš do akcie. 

Liečenie? Nejsť proti vzorcu. To znamená, amygdala velí utekaj, a ty ostaneš. Zamrzneš. Nehýbeš sa. Aj zamrznutie amygdala ponúka. Neodídeš z tela. V tej chvíli sa zmení kvalita, lebo zastavíš odchádzanie, tendenciu utiecť, ale to, čo sa nezastaví, ale bude sa rozširovať, je to, že si uvedomuješ, čo sa deje. Prebudenie v zamrznutí urobí to, že ľad sa nielenže rozpustí, ale on sa rozbije, rozprskne. Silné prebratie zo zamrznutia. V tej chvíli si uvedomíš svoju silu a moc bez toho, aby si ušla. V tej chvíli je tvoja sila v súcite. Vtedy pochopíš aj príčinu bezmocnosti, aj to, prečo si sa dostala do situácie a čoho dôsledkom je. Máš plné vedomie všetkého. Cítiš. 

Ak však situáciu bagatelizuješ alebo ťa bagatelizovanie rozčuľuje, pozri sa, čoho príznakom je bagatelizovanie. Napríklad niekto nevidí váhu niečoho a zľahčuje situáciu. Nie je pre neho závažná, ale pre teba je. Poďme sledovať, aká nevedomosť je za tým, že ťa bagatelizovanie irituje. Nájdeš za bagatelizovaním aj svoj hnev… Hneváš sa na niekoho a hnev je znakom trestania. To znamená, že opúšťaš daného človeka. Trest je odmietnutie. Odmietaš človeka, ktorý niečo zľahčuje.
Vlastne robíš to isté, čo on. On zľahčuje, odmieta vidieť závažnosť situácie a ty odmietaš jeho. Všetci zúčastnení robia to isté – vzájomne sa odmietajú. Vrátane teba, a preto trpíš, preto ťa bagatelizovanie bolí. 

Ak v kauzálnom reťazci všetci robia to isté – odmietajú sa navzájom – výsledkom je spoločné, kolektívne utrpenie. Ak chceš z tohto utrpenia vystúpiť, musíš urobiť pravý opak. Nie opustiť, ale zostať v súcite. Ideš potom opačným smerom ako vzorec nastavený na programovanie. Tým sa vzorec rozsype. Predstav si, že objímeš toho, kto zľahčuje situáciu. Čo sa zmení? Úplne všetko. Utrpenie je v tej chvíli preč.

Čo je nepoškvrnené počatie?

Text v Biblii treba čítať do hĺbky, nielen po povrchu. V Biblii totiž nachádzame obraz toho, čo sa deje v nás. Preto musíš hlbšie chápať spiritualitu, aby si mohla pochopiť napríklad aj to, o čom nepoškvrnené počatie je. Je totiž o tebe.

Kto však vníma nepoškvrnené počatie faktograficky a premieta ho do vonkajšieho sveta, nepochopí. Nie je totiž o spojení spermie a vajíčka. Spirituálne texty nerozprávajú o fyzickej úrovni. Rozprávajú o ďalších úrovniach, ktoré materiálny svet zameraný na fyzično vôbec nevníma. Nevníma ani mentálnu úroveň, lebo sa stotožňuje s mentálnymi procesmi, čiže svojho pozorovateľa vníma ako myšlienky. 

Nemôže porozumieť nepoškvrnenému počatiu a, úprimne, ani nemá zmysel ho takýmto ľuďom hlbšie vysvetľovať. Svojím vysvetľovaním ich vedieš do priestoru, kde majú úplnú tmu. Nevidia. To je akoby som ťa zobral do galérie, kde bude zahasnuté svetlo, a začnem ti vysvetľovať: tento obraz je taký a taký a prednášku urobím o obrazoch, ktoré visia na stene. Ale je úplná tma, nič nevidíš, ja však robím výklad o tom, aké úchvatné sú výjavy na obrazoch – všimni si toto, všimni si tamto… Stále budeš vidieť len tmu.

Čiže nepoškvrnené počatie je božský dotyk duše a zrodí sa Kristovo svetlo v tebe. Nepoškvrnene. Bez vonkajšieho dotyku. To je božský dotyk, preto splodenie je z Ducha Svätého. Duch Svätý je sväté vedomie, rozšírené vedomie. Otvorené, dôverujúce, nekonečné. To sú všetko symboly. Naša duša rozpráva cez symboly, to je univerzálny jazyk. Porozumieť symbolom je vysoká škola lingvistiky.