Novovybudované dediny a mestá

Medzi jeho nesplnené priania patrí vidina Slovenska ako národného štátu, v ktorom sú všetci ľudia hrdí na svoje tradície. Nebývajú preto v lacných bungalovoch cudzieho typu, ale bývajú v pyšných a malebných slovenských domoch, vyzdobených slovenským umením. V jeho práci čítame, že: „Teraz, po 100 rokoch… žijeme nie s hovädami ako hovädá, ani nie ako biedni chudáci, ale tak pekne a dobre, ako sa na usilovný, vzdelaný národ patrí. Žijeme v dobrej zhode. Nevadíme sa, ani rodina, ani skupina národa!… Dedina má len asi 2000 duší. Naše mestá majú desať, dvadsať aj päťdesiatkrát toľko duší a do nášho hlavného mesta by sa dvesto takých dedín zmestilo. Snáď aj viac.“ Tu sa celkom trafil, lebo to celkom presne zodpovedá jeho prognóze rozvoja Bratislavy.

Čo vôbec netrafil, je jeho predstava vzhľadu slovenskej dediny: „Pozrite si tie dedinské domy! Mnohé domčeky sú stavané ako vily v slovenskom slohu. I na zovňajšku domov vidno, že tu bývajú Slováci, ľudia dobrého slovenského vkusu, vlastného, pôvodného stavebného umenia, vlastného rozumu, slohu. Múry sa farebnými, vyrezávanými drevenými súčiastkami dajú vkusne okrášliť, po slovensky zariadiť. A okolo domčekov všade pekné záhradky. V izbičkách je všade náradie rýdze slovenské, tak vkusné, že vám srdce zaplesá. Naše drevorezbárske dielne na ľudové umenie, kde pracujú naši sedliacki synkovia a dievčatá, sú svetochýrne. Ledva stačia zhotoviť všetky objednávky. Teraz sa podívajte tu na steny. Slovenské, národné aj iné obrázky, slovenské džbány, krčiažky a maľované taniere. To všetko dýcha národnou kultúrou.“

Roľnícke družstvá

„Odborníci spolu s gazdami obrábajú zem podľa vyskúšaného najzdarnejšieho spôsobu. Lebo len zdokonaľovaním našich prostriedkov, pôdy, nástrojov a druhov zbožia, zelenín, ovocia a vypestovaním dokonalejších, lepších druhov statku a hydiny môže roľník docieliť menšou prácou za kratší čas väčší osoh. To docieliť mu pomáha odborník-učiteľ dobrej hospodárskej školy. K tomu cieľu sa spojili a spojujú roľníci v družstvách.“

Dohnány tak v roku 1920 predpovedal aj vznik Jednotných roľníckych družstiev ako výsledok pokroku a vzdelanosti slovenského roľníka: „Takým podobným družstevníckym spôsobom sa zdokonaľujú i rozličné remeslá a technické odbory, pre ktoré všade a vždy platí heslo: pomáhaj, človeče, jeden druhému, každý v svojom remesle, poučuj jeden druhého, potom ti i Pán Boh pomôže. Toto je škola, tam pošta, toto je dom hospodárskeho družstva, tam sú rozsiahle skladištia, stajne a dvory družstva. Tu na hlavnom námestí krásny obecný dom v slovenskom slohu. V ňom dvorana pre ľudové prednášky, zhromaždenia a zábavy. Tam v záhrade je hotel, hosťovský dom. V ňom bezchybné, čisté izby, čisté postele. Tu je konzum, potravný spolok, obchod. Kresťanský, lacný a dobrý. Majitelia sú tunajší roľníci a robotníci. Krčmy niet.

Náš ľud si dobre a hojne varí, má z čoho, ale nepije, iba ten krištáľový nápoj, ktorý tečie vodovodom z Tatier alebo z dobrej studne. Ovocia máme dosť, znamenitých druhov. Každý občan si môže zajesť proti smädu čerstvého alebo konzervovaného ovocia. Jabloní má každý kraj mnoho. Každé okolie má sušiarne na ovocie. Kde len pozriete, hľa, tam okolo domov a po vŕškoch samé ovocné stromy. Kde boli predtým jednotlivé skupiny neužitočných stromov a krovia, sa teraz červenajú jabĺčka a iné ovocné stromy. Nikto nekazí ovocné stromy, nikto nekradne.“

Z Bratislavy do Košíc za tri hodiny
Železnica z Bratislavy do Košíc mala byť v dnešnej dobe podľa jeho prognózy už štvorkoľajná. „To je hlavná trať, všade štvorkoľajná. Vlaky ťahajú veľké elektrické lokomotívy, rušne. Dve koľaje sú pre rýchle, dve pre pomalé vlaky… Rýchlovlak, ktorý sa pohne od Dunaja asi o 8. hodine ráno, je o 9. hod. a 16 minút v Turci a o 10. hodine 50 minút v Košiciach. Prebehne teda asi za tri hodiny celú krajinu po dĺžke. Dobrú cestu spraviť, ju dobre štrkovať a valcovať, k tomu netreba veľa múdrosti, len dobrej vôle a spolupráce. A tú máme všetci a všade. – Nie je to lepšie, také užitočné práce prevádzať, ako v krčme sedieť a pálenku piť? A aké hrozné následky mala tá hlúpa pijatika! Muž sa opíjal, zaháľal a žena a deti doma hladovali, zotročené, bité. Za niekoľko rokov vyšla rodina na vnivoč. Opilci plodili zase opilcov a slabé, choré deti. Takým spôsobom klesal národ mravne a telesne. Taký národ nevedel ani národnú slobodu správne pochopiť.“

Kto nepracuje, nezaslúži byť rovnocenným členom ľudskej spoločnosti
„Kto nepracuje, nezaslúži byť rovnocenným členom ľudskej spoločnosti. Práca je ale tak všelijaká, podľa rozličnosti výkonov odborných prác, že je v mnohých pádoch veľmi ťažko posúdiť, či niekto usilovne pracuje alebo nie. Duševný pracovník niekedy celý deň a celú noc ustavične rozmýšľa, ako by sa to alebo ono mohlo najlepšie riešiť. Napríklad staviteľ o nejakom veľkom projekte, technik o nejakom vynáleze atď. Všetky možnosti, výhody a ťažkosti musí uvážiť, kým sa rozhodne, ako má tú fabriku alebo ten stroj alebo ten most stavať, projektovať, podľa akého systému. Niekto, kto za ten deň mnoho dreva napílil a narúbal, by mohol povedať, že ten staviteľ alebo fabrikant len hore-dolu chodil a nič nerobil. A predsa práve ten staviteľ vykonal v ten deň ohromnú prácu. Preto nekritizujte prácu iných ľudí, keď tomu nerozumiete. Nie závidieť inému, nie kritizovať iného, nie nadávať alebo násilne brať od iného, ale pracovať. Každý koná svoju prácu, skromne, svedomite. Len takto si vydobyli vzdelané národy svoju samostatnosť, slobodu, len takto ju zaslúžime i my.“

A čo má slobodný národ za výhodu?
„Že môže usilovnou prácou vlastný kraj a tak každý občan i vlastný dom priviesť na vyšší stupeň blahobytu, lebo čo pracuje slobodný národ, pracuje pre seba, pre svoju krajinu a nie pre cudzích, nie pre vzrast palácov, miest, ktoré patria iným národom, ale v prvom rade pre vývin vlastných obcí a pre kultúrne podniky vlastného národa. Čoho máme dosť a čo môžeme dať, to dáme, tým vypomôžeme i iným národom. Dáme to dobrovoľne, ako slobodný národ. Ale nútiť sa nedáme. Predtým, keď sme neboli samostatní, nás prinútili, nám predpísali, čo im máme dať a čo máme robiť, ako máme žiť. Prinútili nás k takým veciam, čo nám bolo na škodu. Boli sme skoro takí, ako otroci. Tú slobodu si ale len tak zaslúžime, keď sa usilujeme byť lepšími, ako sme boli pred tým.“

A prečo sa musí vždy usilovnejšie a rozumnejšie pracovať?

„Lebo sme nie sami na svete. Iní sú čím dial tým múdrejší a vždy viac práce vykonajú, tak musíme hľadieť, aby i naša práca bola v rovnováhe s prácou našich konkurentov, ak nechceme podľahnúť, zaostať, čo by zase viedlo k otroctvu. Zdravý človek bez práce nemôže byť. Malé dieťa nikto k práci nenúti a ono si už samo hľadá prácu. Bez práce by sme boli nešťastní a by sme sa časom zbláznili alebo by sme len na zlé mysleli a konali.“

Prorocká bola jeho predpoveď o ruštine a najmä o angličtine ako o svetovom jazyku: „Slovenskí obchodníci kupčia všade vo svete. Na severe panuje ruština a v ostatnom svete angličtina. A na Slovensku sa môžeš mimo slovenčiny všade rusky a anglicky dohovoriť. Latinčinou sa len niekoľko odborníkov trápi.
V škole vychovajú mladíka podľa toho, aký má talent, aké schopnosti. Učiteľ je psychológom, ktorý vie do duše nazrieť. Keď nájde talent a ho vychová, dostane učiteľ peknú odmenu. Mládež i stárež hľadí na dobré mravy
Tak môže pevná vôľa a mravný ľud, vytrvalosť, dobrá rozumná práca a statočnosť, oduševnenosť ľudu za veľké diela, ktoré pretrvajú veky, láska k vlasti a snaha na povznesenie ľudského pokolenia i z vody a povetria a vodou a povetrím a slnečnými lúčmi, teda vecami, ktoré sme vždy a všade mali, lenže naši predkovia si ich nevšímali, i stroje hnať k dobru nášho národa a k blahu národov sveta.
K tomu bolo treba pozdvihnúť vzdelanie ľudu, dobré školy. Bol treba stály mier. Niektoré práce by bol síce náš ľud aj bez mnohého študovania sám od seba mohol už dávno previesť. Napríklad: zriadiť tok divých potokov, aby nerobila voda škody. Regulovať brehy a zaistiť ich. Lepšie využiť pôdu a chrániť si tú pôdu. Mokrú pôdu odvodniť. Na suchú pôdu, kde je to možné, vodu priviesť a správne rozdeliť. Správnejšie upotrebenie hnojiva a vôbec dôkladnejšie hospodárenie. Spoločne zakladať fabriky a dielne. Čo nemôže vykonať jednotlivec alebo jedna obec, to docieli združenie síl pomocou štátu…“

Slovensko zajtra
Keď sa dnes poobzeráme okolo seba, vidíme, že autor spojil obdivuhodnú prognózu s utópiou. Roľnícke družstvá nielenže vznikli, ony už stihli aj zaniknúť, už dávno sme odkázaní na dovoz nielen potravín, ale takmer všetkého zo zahraničia. Národná kultúra a národné sebavedomie sa stali prekážkou globalizácie. Krčmy kvitnú, ovocné sady vyschli. Sto rokov po uvedenej prognóze sa svet dostal do stavu, ktorý si netrúfol predpovedať ani najväčší fantasta, a ten si ani netrúfne predpovedať, čo bude na Slovensku či vo svete zajtra, nie to ešte o sto rokov.