Bavili sme sa na tému diskriminácie farebných, slabých a žien. Vtedy som si neuvedomila, aká je táto téma pre neho dôležitá a koľko bolesti sa v ňom skrýva. Koľko energie vynakladá na jej potlačenie nekonečným vtipkovaním, aby zakryl hanbu a vyrovnal sa s hnevom. Hovoril mi, čo zažil doma v Afrike. Už dávno nežil v Afrike, ale s tým, čo zažil, sa nevyrovnal, a to si ho aj našlo. Našiel si ho dlho odkladaný hnev, ktorý sa v ňom pomaly premieňal na zatrpknutosť. Cez okuliare zatrpknutosti videl svet ako nebezpečné miesto plné nepriateľských ľudí, ktorým sa nedá veriť, ktorí ho ohrozujú, pretože je to, kto je, černoch v cudzom bielom svete. Čiže obeť silných bielych v práve a on černoch trpiaci bezprávím. Tak to aspoň už dlhý čas videl. Zastal vo veku chlapca, ktorému sa pred očami diali strašné veci, a toto miesto v čase si ho našlo, aby sa s ním vyrovnal, zmieril a opustil ho. Všetko, s čím sa nevyrovnáme, čiže to nepustíme, vytvára veľký tlak, emocionálne napätie a s veľkou pravdepodobnosťou to skončí chorobou. Tak sa stalo aj v jeho prípade. Ale stal sa zázrak. Nie taký, aký by ste čakali, ale predsa. Po všetkých útrapách, ktoré zažil, sa udialo niečo, čo si ponesie na druhú stranu. Vrátila sa mu viera. Viera v dobro, viera v Boha prostredníctvom kamarátov, ktorí sa za neho postavili, postarali sa o neho, pretože už nemal kam ísť. Nemohol sa vrátiť domov do Afriky, aj keby chcel, už nevládal. Predsa sa o neho niekto postaral. Boli to priatelia, ľudia, ktorí ho mali radi. Napriek tomu, že sa im vzdialil a na všetkých a všetko zatrpkol, tu pre neho boli. Jeho kamarát, Francúz a beloch, mu bol verný do konca. Chcel veriť v zázrak. Nepodarilo sa však zachrániť život, ale dušu áno. Ako sa tak veľmi hneval na belochov za to, čo urobili černochom. Ako ich všetkých podozrieval… Pred tým, ako odišiel na druhú stranu, videl a zažil, ako stoja jeho bieli kamaráti pri ňom, pomáhajú mu, ako vedia. Videl a cítil, že im na ňom záleží, že nie sme všetci rovnakí. Jedni sú takí, druhí takí. Niečo sa v ňom pohlo. Odpustil a uveril. Stal sa zázrak. Padli okovy, uvoľnili sa reťaze a jeho duša bola voľná ako vták. Uveril vďaka ľuďom, ktorí stáli pri ňom.

Priateľstvo je veľký dar. Dar, ktorý si nekúpite, nepredáva sa. Dar utkaný z dôvery, krehkosti a pevnosti. Tká sa roky, ale to, čo utkáte, je viera v ľudí, viera v život a viera v Boha.

Zázrak, duša človeka sa oslobodila z vyhnanstva, z utrpenia, je čo oslavovať. Jeho smrť mala zmysel. Nesie odkaz milosti, keď pochopíme a precitneme. Keď odložíme pancier zatrpknutosti a oslobodíme si dušu od záťaže. To, čo ťaží, zaťažuje našu dušu a púta ju k situáciám, ľuďom a miestam, kde sa neustále točíme v bludnom kruhu bolesti, utrpenia a negatívnych skúseností.

Všetko, čo prežil a pochopil, sa zaznamenalo v magnetickom poli zeme, je tam uložené ako informácia pre všetkých a všetci budú môcť čerpať z toho vedomia informácie. Takto meníme obsah informácií uložených v magnetickom poli zeme. Naše poznanie sa zapisuje do všetkých úrovní. Všetky zážitky sú v našej pamäti, v pamäti zeme potom zaznamenané ako poznatky planéty. Tieto údaje sa prenášajú do zemského jadra a toto jadro komunikuje s naším centrálnym slnkom.

Problém, prečo sa človek nevie spojiť a čerpať z databanky zeme informácie, je jeho ego a prílišné spoliehanie sa na myseľ a všetko, čo už pozná. Ego zväzuje k úrovni bytia v hmote a k realite ilúzií v mysli. V ilúzii vytvárame iluzórne väzby a vzťahy. Pozor na zľahčovanie cesty a skratky, týmto sa blokuje poznanie a siedma čakra je potom neaktívna a myseľ lenivá, to človeku bráni v prebudení.

Nový svet vzniká a starý ešte existuje. Musíme prispôsobiť magnetizmus svojho tela magnetizmu planéty. Planéta sa hýbe a mení a my musíme ísť s ňou.